•Irish Girl• COMPLETED ✔️

11. Časť

,,Dylaaaaan! Prestaň! Dnes mám právo pozerať čo chcem ja! Ty si pozeral včera!" kričala som na brata a z ruky som sa mu snažila vytrhnúť ovládač.
V telke mal zase pustený futbal, ktorému nikdy chápať nebudem.
Chlapi behajú po ihrisku a naháňajú loptu. Veľmi záživné.

,,To je síce pravda, ale toto je liga majstrov Vick!" odvrkol a ovládač stále držal vysoko nad hlavou. Výšku zdedil po otcovi, meria okolo 192 centimetrov, čo je oproti mne dosť málo. Ja som na nešťastie zdedila výšku po mame. Prekliatych 162 centimetrov.

,,Je mi jedno či je to liga majstrov alebo liga lúzrov! Daj mi to, a pozri si to online. Dnes ide nová časť Teen wolfu Dylan! Musím ho vidieť."

,,Sestrička, pokiaľ viem všetky časti máme doma. A pozerať sa na mňa môžeš aj naživo." zasmial sa.
Kretén. Zato, že hrá v seriáli, ktorý ja milujem, neznamená, že ho pozerávam za neho.

,,Dylan! V telke je to niečo iné! A Scot je proste aaw." zakňučím a odujem spodnú peru. Snažím sa o psie oči, ale nikdy som ich nedokázala stvárniť tak dokonalo, aby mi na to Dylan skočil.

,,Och takže Tyler? Zoznámim ťa s ním ak chceš." zasmial sa a pozeral ďalej ten svoj nudný futbal.

,,Naozaj?" naliehavo som sa spýtala a v očiach mi zablisli iskričky.

,,Nie. A teraz choď, vyrušuješ ma. Vidíš?! Práve nám dali gól!!" začal sa rozčulovať a všade naokolo rozhadzoval rukami.
Pokrútila som nad ním hlavou, a porazenecky som sa zatvárila.

Namierila som si to do izby, ale po ceste som si ešte zobrala zo stola jablko.

Zapla som notebook a hneď som sa prihlásila na twitter.
Znovu mi prubudli followers, a to len vďaka Dylanovi.
Našťastie, aj keď je žiadaný herec, nezmenil sa a stále je sám sebou.

Prešla som celú nástenku, ale nič ma nezaujalo.

Prihlásila som sa ešte na facebook, kde som na moje prekvapenie mala jednu žiadosť o priateľstvo.

Lucas James Hudson.

Do dnes som nevedela jeho stredné meno. Aj ja mám stredné meno, ale nikto z mojich známych o ňom nevie. Nepáči sa mi. Predsa len meno Blue je strašne čudné. Rodičia mi také meno dali, vraj za farbu mojich očí. Mala som ich jasne modré. Až na jedno. Ľavé oko mám čudne sfarbené, je modré ale má hnedé škvrny po stranách. Ale moja matka musela byť kreatívna, a dala mi meno podľa farby. Prečo nie, však? To som sa rovno mohla volať Orange, podľa farby vlasov. Počas môjho myšlienkového pochodu mi blikla správa a ja som ju otvorila.

Lucas Hudson: Ahoj, Írske dievča.

Vicky O'Brien: Ahoj. Mám aj meno.

Lucas Hudson: Samozrejme, že máš, Írske dievča. :-)

Vicky O'Brien: Nevolaj ma tak!

Lucas Hudson: A prečo? Náhodou je to pekné. :-) Nepáči sa ti to?

Vicky O'Brien: Pripomína mi to ju.

Lucas Hudson: Myslíš teba? Prepáč :-/ Budem ťa volať Blue. Čo ty na to?

Vicky O'Brien: Prečo práve Blue?

Lucas Hudson: Pretože máš modré oči. Si ryšavá a máš modré oči. A jedno máš zaujímavo sfarbené. Chybička krásy, ktorá ti na kráse len dodáva. To som ešte nevidel. A navyše, ani takú farbu očí akú máš ty som ešte nevidel. Si zaujímavá, drahá Blue.

Vicky O'Brien: Moje stredné meno je Blue. Nemám ho rada, prosím nevolaj ma tak.

Lucas Hudson: Chceš aby som ťa volal Írske dievča? ;-) Dobre, mne to vadiť nebude, aj keď Blue sa ľahšie vyslovuje. A máš naozaj pekné stredné meno, Írske dievča :-)

Vicky O'Brien: Nie!! To ma radšej volaj Blue. Si strašne otravný, Lucas James Hudson! :-))

Lucas Hudson: Ha-ha :-D to nepočujem prvýkrát :-D

Vicky O'Brien: To sa ani nečudujem! Musím končiť. Maj sa Bond!

Lucas Hudson: Prečo Bond? O.o

Vicky O'Brien: Pretože sa voláš James. James Bond.

Lucas Hudson: Uhm. Maj sa, Blue.

Zaklapla som obrazovku na notebooku a postavila som sa ako švihnutím prútika na nohy.

Zabudla som! Dnes som mala byť v knižnici! Bolo dvanásť hodín, a mala som začínať o 11:30.
Do riti!

Rýchlo som sa začala obliekať. Nemala som čas, tak som si na seba dala len čierne legíny, voľnú mikinu a vlasy som si zaplietla na stranu cestou dole po schodoch. Obula som si biele Converse a zobrala som si kľúče od domu a od auta, ktoré boli zavesené na vešiačiku pri dverách.

"Zabudla som, že dnes makám v knižnici! Musím padať, čau Dylan." zakričala som mu a jediná Dylanova reakcia bol výkrik: "GÓÓÓL!"

Znovu som nad ním pokrútila hlavou a z garáže som mu zobrala jeho milované auto. Hádam sa nebude hnevať. Vlastné auto ešte nemám, ale plánujem si ho kúpiť za našetrené peniaze na osemnástku.

Pomaly som vyšla z príjazdovej cesty a namierila som si to do centra.
Zaparkovala som na veľkom parkovisku pri nákupnom centre, pretože ako sami už iste viete, Jeffersonská knižnica sa nachádza v tmavej uličke, kde sa parkovať nedá.

Zamkla som auto a doslova som utekala. Ešte pred vchodom do vnútra som sa pozrela na hodinky. Bolo 12:25 takže meškám necelú hodinu. Do riti! Vtrhla som dnu a Jenny zdvihla pohľad na mňa.

,,Meškáš dievča." povedala celkom kľudne.

,,Prepáčte Jenny. Stratila som pojem o čase, ale môžem tu zostať dlhšie." zúfalo som povedala a vyzliekla som si mikinu.

,,Fajn. Dnes treba označiť tieto knihy. Veľa šťastia." znovu bez úsmevu a bez nálady ako vždy, mi stará zvráskavená Jenny podala horu kníh. A keď hovorím horu, myslím naozaj horu. Bolo ich určite aspoň päťdesiat!

To zvládneš Victoria...