•Irish Girl• COMPLETED ✔️

24. Časť

Ospravedlňte ma, že dlho nebola. Nemala som čas, naozaj nie. Takže tu máte novú :)
Príjemné čítanie. :))
_______
____________
Keď som dojedala poslednú palacinku, sadla si k nám Ema spoločne s Dopsom.
Volám ho Dops, keď som na neho nahnevaná, čo práve teraz som.

"Dobré ráno." Povedal rozospato a ja som sa zamračila. Vraj dobré.

"Dobré? Naozaj, dobré? Včera si pustil ten prekliaty horor, v noci som mala znovu nočnú moru a ráno mi Lucas rozbil nos. Otrasné ráno!" Posledné slová som zakričala a všetci na mňa vyjavene pozerali.
Snažila som sa potlačiť bolesť nosa, pri tom ako som hulákala ale nešlo to. Rozbolel ma ešte viac.

Lucas mi stlačil stehno pod stolom a ja som jeho ruku hneď odstránila.
Keď som nahnevaná nie je radno sa so mnou zahrávať.

"Ukľudni sa Vick. Nemusíš na mňa hneď z rána kričať." Povedal ako by nič a na tvári mal nechutný úšklabok.
Mala som chuť vypichnúť mu oči a potom ich hodiť psovi!
A keď tak nad tým premýšľam, my psa nemáme.

Zasmiala som sa na svojich trápnych myšlienkach a odsunula som sa od stola.

"Kam ideš princezná? Ešte si nedojedla."
Lucas ma držal za zápästie, ale keď pochopil, že chcem byť sama, pustil ma.

Chystala som sa do izby, ale niekto zazvonil pri dverách.
Kto to môže byť?

Podišla som k dverám a stlačila som kľučku.
Po zistení, že sú predné dvere zamknuté som začala hľadať kľúče. Našťastie boli zavesené na vešiačiku vedľa dverí, kde väčšinou nebývajú, lebo ich tam zabúdame vešať.

Odomkla som a pred dverami stála Grabriela s neindifikovateľným pohľadom v tvári a so Samom na rukách.

"Ahoj Gabs. Poď ďalej." Prenechala som jej priestor aby mohla vstúpiť, ale ona zostala stáť na mieste.

"Nie. Tu máš Sama. V tej modrej taške má fľašku, urobila som mu čaj, bilinkový ten má najradšej. Plienky sú pri ňom, vlhčené utierky sú v tejto zelenej taške a na spodu by mali byť hračky. A jasné, dudel je v prednom vrecku..."

"Stop. Nestíham. Čo sa deje? Prečo mi to všetko hovoríš?" Zaskočená z tejto situácie, obhádzaná taškami so Samovými vecami a napokon aj so Samom v rukách som bola ešte viac zmätená.

"Oni vám to nepovedali?" Opýtala sa ako by nič a ja som teraz už naozaj bola zmätená.

"Kto mi čo mal povedať?"

"Pán a pani O'Brienovci, vaši rodičia. Dali mi výpoveď." Povedala bez emócii a videla som, že sa čochvíľa rozplače.

Chcela som ju objať, povedať jej, že je to len omyl, ale mala som plné ruky.
Mala túto prácu naozaj rada, dokonca nám niekedy hovorila ako nás ľúbi, a že nás berie ako vlastné deti.
Obzvlásť Sama, ktorého vlastne aj vychovala ona sama, bez akejkoľkvek pomoci.

Gabriela bola mladé dievča, mala 26 rokov a naši ju najali, keď sa mal narodiť Sam. Najprv sa starala o domácnosť ako Anna, ale neskôr jej pričlenili prácu opatrovateľky a ona si ju rýchlo obľúbila. Milovala Sama, viem že aj stále miluje. Raz ju dokonca Sam nazval mamou, vtedy odišla z nášho domu a vrátila sa až po troch dňoch.
Hádam nestresuje len kvôli tomu, že ju znovu nazval "mama".

"Neblázni Gabs. Poď do vnútra, musí to byť omyl." Zasmiala som sa ale ona sa stále tvárila rovnako. Nevedela som ako odľahčiť situáciu ale snažila som sa.

"Vieš, že nemám rada lúčenia. Musím ísť. Ľúbim vás. Tak veľmi." Začala plakať.
Vedela som, že to dlho nevydrží, ale nečakala som, že ju rodičia vyhodia. Prečo? Táto otázka mi v hlave behala ako na bežiacom páse.
Pokiaľ viem s Gaby boli spokojný, nikdy si nesťažovali.