•Irish Girl• COMPLETED ✔️

26. Časť

Ja som aj zabudla, že som nič dlho nepridala :/ moja chyba, ospravedlňujem sa.. Mala som ju napísanú len som ju zabudla pridať.... Užite si ju, aj keď je krátka :))
_________
_______________
Obrovský priestor.

Tmavý priestor.

Cez drobnú škárku v stene prenikal dovnútra malý lúč slnka.

Nič tu nie je.

Proste len tma.

Pridŕžala som sa steny a kráčala som stále popri nej.
Pod rukou som pocítila niečo vyčnievajúce.

Kľučka.

Stlačila som ju nadol a mňa oslepilo jemné svetlo, lampa, ktorá vysela zo stropu. Keď som dokázala pozerať bez žmúrenia, vyšla som z tmavej izby.

Veľká chodba.

Nebolo vidieť na jej koniec.
Pomaly som kráčala po tej dlhej chodbe, nevedno kam. Nemala konca, proste sa tiahla stále ďalej a ďalej. Nič tu nebolo, ani jediné dvere alebo aspoň obrazy.

Započula som za sebou kroky, a so strachom som sa otočila. Skoro som ani nedýchala. Nikto za mnou nebol, asi som už naozaj paranoidná.
Kráčala som ďalej a stále som počula jemné ťukanie o dlážku ako keby za mnou niekto kráčal. Snažila som sa to ignorovať.

Niečo som pred sebou uvidela. Nevedela som to identifikovať, rozbehla som sa a utekala som čo najrýchlejšie, aby som sa z tadeto konečne dostala. Predomnou stáli obrovské železné dvere, a už teraz som si bola istá, že ich sama nedokážem otvoriť.
Nech som ťahala ako som chcela, nešlo mi to.
Keď som to už chcela vzdať, bez síl, niekto mi pomohol a ťahal so mnou.
Netušila som čo sa deje, sústredila som sa na dvere.

Zázrak, zrazu boli otvorené. Otočila som sa, že sa pozriem kto mi tak ochotne pomohol, ale nikto za mnou nestál. Teraz som už naozaj bola zmätená.

Vošla som do tmavej miestnosti, dokonca ešte tmavšej ako bola tá predtým.
Na ľavej strane bol zavesený lampáš s malou sviečkou, ktorá vyzerala, že čoskoro dohorí. Zobrala som si lampáš do ruky a svietila som si ním po miestnosti.

Vyzeralo to tu ako obrovská stará kancelária.

V strede starý drevený stôl plný papierov, veľké drevené kreslo, ktoré vyzeralo ako pre člena kráľovskej rodiny, a hlavne ma upútal obrovský obraz skoro cez celú stenu.

Bola na ňom rodina.
Na pohľad starý muž držal okolo ramien svoju krásnu manželku, pod nimi sedeli dve deti, chlapec a dievča.
Chlapec sa mi zdal povedomý, ale nebrala som to na ťažkú váhu. Podišla som bližšie a rukou som prešla po tvári chlapca. Niečo na ňom bolo iné. Modré oči, jasné modré oči. Z kade ho dopekla poznám? Ostatný mi nič nehovorili, boli pre mňa neznámy ľudia, ale ten chlapec.

Chcela som sa otočiť, ale niekto mi v tom zabránil. Cítila som na svojej pokožke studené dlane, ktoré sa mi skoro zarývali do kože.

"Neotáčaj sa." povedal mi známy hlas a mne na celom tele nabehli zimomriavky.

"Len sa prosím neotáčaj Blue."

"Ale.. Al. Ale. Prečo?" šepla som mu naspäť.

"Nemôžeš ma vidieť."

"Prečo by som nemohla?"

"Nechcem aby si ma videla. Nesmieš." Povedal nahnevaným hlasom a ja som sa rýchlo otočila.

Neviem prečo som to urobila, ale ja som musela, chcela som.

"Preboha, Lucas. Čo ti to urobili?" ruka mi automaticky vystrelila k ústam a nemo som na neho pozerala.

Kedysi prekrásny chlapec s modrými očami, a teraz s napoli popálenou tvárou a očami vo farbe hliny na mňa upieral svoje oči plné nenávisti a bolesti.

"Blue. Pomôž mi." začal prosiť.
Pomaly zvyšoval hlas.

"Prosím Blue. Pomôž mi! Pomôž."

"Prosím!!" stále opakoval dookola.

"Lucaas!!" vykríkla som a začala som plakať.

***

"Aaaaaaa." Vykríkla som a celá spotená som sa vyšvihla do sedu. Znovu? Prečo ma ten sen prenasleduje?
Sam ležal v postieľke vedľa mňa a našťastie spal ako zabitý.
Kde je Lucas?

Dylan:

"Chápeš to?" Sedel som v kuchyni a pred Lucasovu tvár som položil papier z obálky.

"Čo to má znamenať?"

"To ani ja sám nechápem." Zavrčal som. Bol som nervózny. Čo sa to ku*va deje?

"Preboha. Povieš to Vick?" Zdvihol na mňa svoj prenikavý pohľad a ja som začal premýšľať. Mám jej to povedať?

Victoria:

V kuchyni som počula hlasy. Nechcelo sa mi kráčať tých veľa schodov, tak som jednoducho zakričala.

"Chalani? Ste tam?" Snažila som sa rozprávať čo najtichšie a modlila som sa aby sa Sam nezobudil. Lucas vybehol hore za mnou a objal ma.

"Čo robíš zlatko? Prečo nespíš?"

"Deje sa niečo? Prečo si nebol v posteli?" Pozrela som sa na neho a on značne znervóznel. Deje sa niečo?

"Nič sa nedeje, len som sa bol napiť. Znovu si mala zlý sen?" Chytil moju tvár do dlaní a hladkal mi líce. Bolo to príjemné, priam ukľudňujúce.

"Áno. Neviem čo to znamená." Zosmutnela som a hlavu som si oprela o jeho rameno. Hladil ma po chrbte a pobozkal ma na krk.

"Nič to nie je. Len si asi zjedla niečo, čo ti privádza zlé sny." Usmial sa a pobozkal ma na pery. Bozkával ma nežne, boli to skôr motýlie bozky.

"Lucaaas." Zamrnčala som, keď mi začal bozkami obsypávať krk.

"Hmm?" Zatiahol, ale stále pokračoval.

"Prestaaaň." Zatriasla som sa, keď ma jemne uhryzol do citlivej kože na krku. Z úst mi vyšiel nepatrný ston a podlomili sa mi kolená. Kebyže ma nedrží, istotne sa zrútim.

"Lucas. Notaak." Odstrčila som ho jemne od seba a on sa usmieval. Usmieval sa- šialene. Iskričky, ktoré mu pohrávali v očiach, mu ešte viac zvýrazňovali tie nádherné modré oči. Modré oči, jasné modré oči. Počkať... Čože?!