•Irish Girl• COMPLETED ✔️

23. Časť

V tejto časti sa začiatok opakuje, takže nie, nemáte deja vu :D...

Užite si časť. :))*

___________________

Obrovský priestor.

Tmavý priestor.

Cez drobnú škárku v stene prenikal dovnútra malý lúč slnka.

Nič tu nie je.

Proste len tma.

Pridŕžala som sa steny a kráčala som stále popri nej.
Pod rukou som pocítila niečo vyčnievajúce.

Kľučka.

Stlačila som ju nadol a mňa oslepilo jemné svetlo, lampa, ktorá vysela zo stropu. Keď som dokázala pozerať bez žmúrenia, vyšla som z tmavej izby.

Veľká chodba.

Nebolo vidieť na jej koniec.
Pomaly som kráčala po tej dlhej chodbe, nevedno kam. Nemala konca, proste sa tiahla stále ďalej a ďalej. Nič tu nebolo, ani jediné dvere alebo aspoň obrazy.

Započula som za sebou kroky, a so strachom som sa otočila. Skoro som ani nedýchala. Nikto za mnou nebol, asi som už naozaj paranoidná.
Kráčala som ďalej a stále som počula jemné ťukanie o dlážku ako keby za mnou niekto kráčal. Snažila som sa to ignorovať.

Niečo som pred sebou uvidela. Nevedela som to identifikovať, rozbehla som sa a utekala som čo najrýchlejšie, aby som sa z tadeto konečne dostala. Predomnou stáli obrovské železné dvere, a už teraz som si bola istá, že ich sama nedokážem otvoriť.
Nech som ťahala ako som chcela, nešlo mi to.
Keď som to už chcela vzdať, bez síl, niekto mi pomohol a ťahal so mnou.
Netušila som čo sa deje, sústredila som sa na dvere.

Zázrak, zrazu boli otvorené. Otočila som sa, že sa pozriem kto mi tak ochotne pomohol, ale nikto za mnou nestál. Teraz som už naozaj bola zmätená.

Vošla som do tmavej miestnosti, dokonca ešte tmavšej ako bola tá predtým.
Na ľavej strane bol zavesený lampáš s malou sviečkou, ktorá vyzerala, že čoskoro dohorí. Zobrala som si lampáš do ruky a svietila som si ním po miestnosti.

Vyzeralo to tu ako obrovská stará kancelária.

V strede starý drevený stôl plný papierov, veľké drevené kreslo, ktoré vyzeralo ako pre člena kráľovskej rodiny, a hlavne ma upútal obrovský obraz skoro cez celú stenu.

Bola na ňom rodina.
Na pohľad starý muž držal okolo ramien svoju krásnu manželku, pod nimi sedeli dve deti, chlapec a dievča.
Chlapec sa mi zdal povedomý, ale nebrala som to na ťažkú váhu. Podišla som bližšie a rukou som prešla po tvári chlapca. Z kade ho dopekla poznám?

Chcela som sa otočiť, ale niekto mi v tom zabránil. Cítila som na svojej pokožke studené dlane, ktoré sa mi skoro zarývali do kože.

"Neotáčaj sa." povedal mi známy hlas a mne na celom tele nabehli zimomriavky.

"Len sa prosím neotáčaj Blue."

"Ale.. Al. Ale. Prečo?" šepla som mu naspäť.

"Nemôžeš ma vidieť."

"Prečo by som nemohla?"

"Nechcem aby si ma videla. Nesmieš." Povedal nahnevaným hlasom a ja som sa rýchlo otočila.