•Irish Girl• COMPLETED ✔️

13. Časť

Sme v Prahe u otca, tak preto až dnes. Konečne mám wi-fi, lebo už sme u neho na byte. Praha krásna, ako inak <3 a zajtra pokračujeme <33 och, ale to je jedno.. Prajem záživné čítanie, ak sa to vôbec dá :D PS: zistila som ako na telefóne nastaviť hrubé písmo :O :3 :D...
______
__________
____________

Zaparkovala som v garáži, vypla motor a len tak pozerala pred seba.

V mysli mi behal len jeden človek.

Lucas.

Stretla som ho dokopy asi päťkrát, ale viem o ňom viac než dosť. Na jednu stranu vie byť hajzel, čo je hádam jeho minulosť, a na druhú stranu, je to milý a starostlivý chalan.

To ako sa na mňa usmieva, keď ma čo i len uvidí, prináša mi svetlo do života, a každý deň, keď sa aj len na chvíľu objaví, spríjemní mi ho. Priniesol mi šťastie, ktoré som doteraz, ako povedal on, hľadala len v knihách.
Nechcem to povedať takto, ale Lucas sa stal mojim dôvodom na úsmev. Neviem čo to je. Je to čudný pocit, ktorý som doposiaľ nezažila. Keď ho čo i len uvidím sťahuje mi žalúdok, ale nie nepríjemne, naopak veľmi príjemne.

Spočítala som si dve a dve, a došla mi podstatná vec.

Nie že Lucas sa mi len páči, ale myslím, že som sa zamilovala.

Buchla som rukou do volantu a kľúče som vytiahla zo zapaľovania. Zobrala som si telefón, ktorý som mala pohodený na sedadle pre spolujazdca, a potichu som vstúpila do vnútra. Bolo deväť hodín večer a v dome bola úplna tma. Displejom som si svietila na schody. Keď som vyšla cez posledný schod až hore skoro som zinfarktovala.

,,Victoria!!! Prečo si prišla tak neskoro? Zase si sa flákala po vonku?"

,,Matka," ironicky som sa zaškerila,
,,Je len osem hodín. A bola som v práci!"

,,Si dcéra O'Brienovcov! Nikdy som neverila, že by moja dcéra chodila do práce popri škole! Si normálna? Peňazí máme dosť, a ja ti nedovolím len tak sa flákať!"

,,Vaša čo..? Ty ma ideš nazývať svojou dcérou? Kde si bola, keď som si zlomila nohu a nemal ma kto voziť do školy? Kde si vôbec bola, keď mi vypadol prvý zub? Kde si bola, keď ma prijali na strednú školu? A v prvom rade, kde si bola keď som sa začala meniť na ženu? Kde? Nikdy ti na mne nezáležalo, tak sa teraz nehraj na starostlivú matku!"

,,Ako si dovoľuješ? Si v mojom dome pod mojou strechou! Nebudeš mi hovoriť čo je správne a čo nie!"

,,A čo urobíš Jasmine hm? Vyhodíš ma? Poslúž si!"

,,Vypadni. Vypadni z môjho domu!!!" tak toto som asi prehnala. So slzami v očiach som sa pozrela na Dylana, ktorý stál za maminým chrbtom a otočila som sa na odchod. Znovu som sa obrátila a snažila sa z jej tváre vyčítať či to myslí naozaj vážne. No nevyzerala, že by si robila srandu.

,,Mama! Nemôžeš ju nechať na ulici! Zbláznila si sa?" och Dylan. Radšej sa do toho nestaraj.

,,Ja že som sa zbláznila? Tá malá pobehlica nemá nárok bývať pod mojou strechou! A keď chceš choď s ňou!" Dylan na ňu nemo zízal. Pohľadom som mu naznačila, že všetko bude v poriadku. Vzdychol si a odišiel naspäť do svojej izby. Svojím krikom sme určite nezobudili len jeho.

,,Čo tu ešte robíš? Povedala som odíď." povedala už kľudným hlasom a ja som kráčala do predsiene. Ešte som sa otočila.

,,Neznášam ťa! Neznášam ťa, pretože ako matka si u mňa zlyhala. Nikomu neprajem v živote takú matku ako si ty!" poslednú vetu som si povedala popod nos ale podľa jej pohoršeného pohľadu, to zrejme počula.