•Irish Girl• COMPLETED ✔️

15. Časť 1/2

Túto časť som rozdelila na dve časti, pretože keď som ju písala nemala som čas :D :)) som rada, že to aspoň niekto číta :)*
____
______
__________

Lucasovi trvalo hodnú chvíľu kým sa vytrepal z izby.

Drsne ma chytil za lakeť a ťahal ma dolu po schodoch.

"Au Lucas. To bolí!" mrzuto som zatiahla, on po mne flofol nahnevaný pohľad a ja som si už radšej nedovolila otvoriť ústa.
Asi vstal hore riťou, ináč to nevidím.

Doslova ma hodil do auta a sadol si na stranu vodiča.

"Pripútaj sa. Nechcem aby sa ti niečo stalo." Povedal už kľudne a ja som hneď urobila ako rozkázal. Nepotrebujem sa s ním znovu hádať.

Zastal pred školou, vystúpil a počkal na mňa.
Následne zamkol auto a smeroval ku škole.
Ani sa mi nepozdravil, ani nič. Proste odišiel za partiou chalanov čo stáli obďaleč.

Smutne som sa pozerala na jeho chrbát a zbadala som ako na mňa z druhej strany dvora šialene kýva Emma.
Vybrala som sa za ňou a objala som ju.

"Och Em. Ako si sa mala?" usmiala som sa a spolu sme kráčali do vnútra tochto strašného miesta.

"Fajn. Jim sa odsťahoval, čomu ešte teraz nechápem. Chápeš? Jim? Myslela som si, že to je nemožné. A dokonca si našiel dievča. Ináč, videla som ako si prišla s Lucasom. Ty sa nezdáš. Štvrtáci sú najviac sexi." zasmiala sa a buchla ma do ramena.

"Lucas síce je štvrták, ale je starší."

"Viem. Tak čo hmm? Spala si u neho? Aký je?"

"Áno Em, spala som u neho. Mama ma vyhodila. Nemala som kam ísť."

"Mala si prísť ku mne! Si normálna?"

"Bývaš ďaleko, a nechcelo sa mi chodiť cez celé mesto..."

"Och Vick. Aký mala na to dôvod?"

"Povedala som jej, že nikomu neprajem matku ako je ona." sklopila som pohľad na svoje topánky a následne som si zo skrinky vybrala učebnicu Biológie.

"Povedala si len pravdu. Myslíš, že ťa zoberie späť?"

"Pochybujem Em. Doslova mi dala najavo, že ma už nikdy nechce vidieť."

"Len zveličuješ. Uvidíš, ju to prejde."

"Bodaj by si mala pravdu." usmiala som sa a každá sme odkráčali svojím smerom.
Ja do učebne Biológie s pánom Pettersonom a ona do učebne angličtiny.

Vstúpila som do triedy, kde sa nachádzali aj štvrtáci. Čo tu tí robia? Petterson vstúpil do triedy a hneď mi odpovedal na otázku.
"Pani profesorka Jamesová je dlhodobo na dovolenke, takže dnes a aj zbytok týždňa budeme spojený každú prvú hodinu v pondelok so štvrtákmi. Síce vy ste už tieto témy preberali, ale aspoň nám pomôžete. Áno Jake?" Náš triedny šprt si nikdy neodpustí nejakú blbú otázku.

"A nebude tu veľký hluk? Neviem sa potom sústrediť a..."

"Ooo Jake sa ozýva. Je nám ľúto, že sa za nás nebudeš môcť učiť Jakie..." posmešne zatiahol Lucas a ja som na neho hodila škaredý pohľad. Chalani okolo neho sa smiali na jeho sprostej poznámke, zatiaľ čo on sa mi pozeral do očí. Otočila som sa a pozrela som sa na nahnevaného učiteľa.

"Za to, že ty nemáš charakter, nemusíš sa navažovať do nevinných ľudí Lucas." Na jeho meno som dala jasný dôraz a hlavou som zostala otočená k tabuli.

"Ryšavý ľudia sú naozaj blbý." zasmial sa a ja som sa na neho pozrela. Navonok som sa tvárila normálne, ale vnútri to vo mne vrelo. Striedalo sa vo mne viac pocitov naraz.

Bolesť.

Sklamanie.

Smútok.

Hnev.

"A ty tých sprostých ľudí máš rád však?" ironicky som sa usmiala a jemu zmyzol úsmev z tváre.

"Nemám ťa rád Blue. Najradšej by som ti vytrhal tie otrasné vlasy."

"A ja by som ti najradšej odtrhla tvoj krpatý penis." víťazoslávne som sa usmiala a videla som, že sa nahneval. Nemal si začínať.

"Oooch chúďatko naše. Neviem koho vyhodili z domu. Zaslúžila si si to ty..." Viem čo sa chystal povedať.

Ale nestihol to.

Rýchlo som sa postavila a už som iba cítila pulzujúci pocit v mojej dlani. Slzy sa mi samovoľne spustili z očí a za kriku učiteľa aby som sa vrátila naspäť som vybehla z učebne a namierila som si to na babské záchody.

Vytočila som Dylanove číslo a asi po dvoch zvoneniach to zdvihol.

"Ahoj Vick. Kde si? Nemám prísť pre teba? Si v poriadku?" zvlykla som mu to telefónu. Nevládala som rozprávať, nie to ešte mu odpovedať na otázky.

"Príď pre mňa prosím." Ukľudnila som sa a snažila som sa neplakať.

"Kde si?"

"V škole. Dylan, prosím." zúfalo som zatiahla a počula som ako si povzdychol.

"Hneď som tam. Len neurob žiadnu hlúposť dobre?"

"Áno. Čakám ťa."

"Ahoj."

"Ahoj." zložila som a hlavu som si vložila do dlaní. Bola to od neho rana pod pás, nečakala som, že povie práve toto.

Sklamal ma.

Jeden deň sa hrá na starostlivého a snaží sa mi dokázať ako mu na mne záleží, a na druhý deň sa z neho stane obyčajný bezcitný hajzel.

Počula som ako niekto otvoril dvere. Myslela som si, že to bude jedna z tých nechutných dievčat, ale na moje prekvapenie nie. Sadol si ku mne a prehovoril.

"Blue... Nechcel som..." Smutne zatiahol a ja som sa automaticky postavila.

"Ale povedal si to."

"Prepáč mi to. Blue ja.."

"Nie, Lucas. Daj mi pokoj. Už navždy."

"To nehovor Blue."

"A čo ti mám povedať hm? Že sa ma to nedotklo, že je všetko v poriadku? Začal si najprv s vlasami a potom si pokračoval rodinou. Udrel si na tie najcitlivejšie miesta, a teraz čakáš, že ti odpustím? Tak to si na omyle. Zbohom Lucas." otočila som sa a kráčala som von zo záchodov.

"Blue. Vypočuj ma prosím."

"Nie Lucas! Daj mi pokoj!" Nanovo som sa rozplakala a utekala som von zo školy.

Počula som ako kopol do skrinky, ale radšej som sa neotáčala.

Sadla som si na schody do školy a čakala som na svojho brata, ktorý bol vždy moja psychická podpora.