•Irish Girl• COMPLETED ✔️

25. Časť

Našla som ju v kuchyni. Sedela na barovej stoličke, miešala kávu lyžičkou a nezaujato si ju prezerala.
Podišla som potichu k nej a silno som jej stlačila ramená.

"Bu!" Vykríkla som a ona sa ani nepohla.

"Čo sa deje Em?" Sadla som si vedľa nej a rukou som si podložila hlavu. Pozerala som na ňu a ona sa stále nezaujato pozerala do šálky plnej kávy.

"No tak Em. Deje sa niečo?" Znela som zúfalo, chcela som vedieť čo jej práve behá v hlave.

"Neviem. Nie je mi dobre. Áno, som šťastná, veď vieš, za to s Dylanom, ale príde mi to čudné. Neviem ako sa k nemu správať, dnes mi povedal niečo, čo nebolo dvakrát príjemné, a ja neviem na čom som." Hovorila to ako by sa mala každú chvíľu rozplakať.

"Čo ti povedal? Em, vieš, že mi to môžeš povedať však?"

"Ja viem Vick. Povedal mi, že teraz nemá chuť na vzťah. A ja sprostá som sa s ním vyspala." Otovrila som ústa dokorán.

"Skôr než niečo povieš, áno urobila som to. Neviem prečo, ale vtedy som to tak cítila, chcela som to. Nevyčítaj mi to, lebo to ešte viac zhoršíš."

"Nechcela som ti to vyčítať. Na jednej strane ti rozumiem. Ale je mi to ľúto. Nebolo to z jeho strany rozumné."

"Mi hovor." Zasmiala som sa. Pohladila som ju po ruke, ktorú som už dlhšie držala a postavila som sa.

"Čo budeme robiť?" Opýtala som sa Em zatiaľ čo som z mrazničky vyberala vanilkovú zmrzlinu. Mala som strašnú chuť na niečo sladké a zmrzlina mi v tej chvíli prišla najvhodnejšia.

"Nemám tušenie. Asi pôjdem domov, nemám dôvod tu viac zostávať."

"Netrep. Si tu so mnou."

"Vieš ako som to myslela." Povedala si popod nos a asi si myslela, že to nepočujem. Pokrútila som nad ňou hlavou a mala som strašnú chuť ísť Dylanovi prehovoriť do duše. Miesto toho som si sadla naspäť vedľa Em a začala som žrať zmrzlinu. Napzaj žrať, pchala som ju do seba a Emily sa začala chichotať. Aspoň, že som ju dokázala rozosmiať.

"Dáš si?" Posunula som zmrzlinu k nej a podala som jej svoju lyžičku.

"Fajn." Nabrala si, ale jedla to o dosť pomalšie ako ja. To len ja som žrala ako prasa? Počula som strašný rachot z hora a hneď som vyskočila na nohy. Zabijem ich.

"Zabijem ich. Naozaj ich zabijem." Rozčúlene za Eminho smiechu som kráčala hore. Dvere od izby boli otvorené a chalani sa snažili prepchať postieľku, teda teraz už iba časti postielky cez dvere. Urvali kus zárubne, ktorá teraz ležala pri mojich nohách. Sam našťastie neplakal, a keď som nakukla do svojej izby, stále spal na tom istom mieste ako predtým.

"Zbláznili ste sa? Neviete to robiť potichu?" Šuškala som, ale z môjho hlasu bolo počuť, že som nahnevaná.

"Tak prepáč, že Lucas nevie preniesť jedno posraté drevo cez dvere, bez toho aby to zničil."

"Nehádž to na mňa. To ty si drevený." Nahnevane tresol čelom postieľky o zem a hneď na to sa Sam rozplakal. Super.

"Ešte si to s vami vybavím." Rozzúrene som odišla do svojej izby. Pri pohľade na Sama mi pohľad zmäkkol. Prestal plakať hneď, ako ma uvidel. Vystrel ručičky do vzduchu a pýtal sa na ruky.

"Vyspinkal si sa?" Usmiala som sa na neho a pobozkala som ho na čielko. Radostne rozhadzoval rukami.
"Aňo." Povedal jeho detským hláskom, ale skôr mi to vždy prišlo ako blabotanie. Zišla som s ním do kuchyne a posadila som ho do detskej stoličky.

"Čo by si si dal?" Vedela som, že mi nedopovie ale za pokus to stojí. Z chladničky som vytiahla maslo a chlieb som nakrájala na malé kocky.
Položila som ho pred Sama a on s radosťou začal jesť. Polovica skončila na zemi, ale našťastie aspoň jedna v jeho brušku. Aspoň dúfam. Vybrala som ho a položila som ho na koberec kde som následne vysypala hračky. Nechala som ho tam, pretože som dúfala, že nič nerozbije. Vyšla som hore a chalani už skladali postieľku v mojej izbe.

"Som zvedavá kto opraví tie dvere."

"Nepičuj."

"Au." Chytila som sa za srdce a Lucas sa zasmial. Na Dylanov slovník som zvyknutá, nenadáva síce často, ale občas mu niečo vyletí.

"Už dve hodiny staviate jednu postieľku." Zasmiala som sa. Obaja sa na mňa škaredo pozreli a ja som ruky zdvihla na obranu.

"Povedal som, že nepičuj."

"Okej, okej. Som ticho." Odišla som naspäť do obývačky a po pár minútah mi došlo, že Em tu nie je. Nemusela odchádzať, ale chápem ju. S Dylanom sa ešte porozprávam, nemôže sa správať takto nedostupne a.. Odporne. Sadla som si na gauč a prepínala som kanály. Nič nedávali. S hnevom som vypla telku a nevedela som čo budem robiť. Nudiť sa? To nepripadá do úvahy, neznášam nudu.
Zobrala som si knihu, ktorá bola položená na stolíku a venovala som posledný pohľad Samovi. Hral sa s autíčkami a vydával akési zvuky. Sama pre seba som sa usmiala a začítala som sa do knihy.