DANGER - po Slovensky

4. "Yep. He's definitely bipolar"

Žalúdok sa mi bolestivo skrúcal.

„To je celkom upokojujúce..." sarkasticky som mu odpovedala s ustráchanými očami a pozrela som sa von. Nachrčalo mu v hrdle a zasmial sa.

„Máš zmysel pre humor to sa mi páči," otočil hlavu doprava aby vyfúkol dym smerom von z okna kým ho mal otvorené.

„Áno, no rada by som žila takže ak ti to nevadí tak mi povedz kam ideme, pretože zatiaľ som si není moc istá." Zamrmlala som a pohniezdila som sa na svojom mieste.

„Hej spomaľ shawty, ja ťa nejdem zabiť." Vyfúkol ďalší dym, tento krát neotvoril okno. Oblak dymu sa vznášal chvíľu po aute kým sa pomaly nevyparil. Keď dofajčil hodil to do malého popolníka ktorý mal prirobený v aute.

„Ako môžem vedieť? Som v aute s vrahom," pretočila som očami, a prekrížila som si ruky na hrudi.

„Idem mi to vyhadzovať na oči každučičký krát ako otvorím ústa aby som niečo povedal?" jemne zavrčal ale jeho hlas bol hlbší a jeho oči tmavšie.

Vyčistila som si hrdlo a opakovane som pokrútila hlavou. „Nie," zapišťala som. „Prepáč..." zalapala som po dychu, hrča mi viditeľne prešla dole hrdlom. Pocítila som mám spotené dlane.

„Dobre pretože nemám náladu aby som ťa počúval," znova sa pozrel na cestu, vrátil sa do svojho pokojného menej nervózneho ja. „Alebo ma neotravuj tvojimi prosbami."

Toto dieťa je za A duševne chorý, za B šialený alebo za C schizofrenik.

A zatiaľ sa prikláňam k tej schizofrénií.

„Oh bože ďakujem." Každé slovo čo som povedala sršalo sarkazmom. „Je tak príjemné byť pri tebe." To divné ticho medzi nami vôbec nepomohlo situácií v ktorej som bola, pozrela som sa jeho smerom a pocítila som kŕče v žalúdku.

„Myslíš že ma to zaujíma?" vyprskol jed v tých slovách čo povedal. Prsty obtočil okolo volantu, a tesne ho zvieral. Vedela som to pretože jeho kĺby vystupovali z toho ako ho držal.

Neodpovedala som. Namiesto toho som vzdychla, pozerala som sa dopredu a už som sa ani neobťažovala otvoriť ústa.

Ale z tohto pohľadu to vyzerala tak že Justin ani nechcem aby som to spravila.

„Odpovieš mi alebo ma budeš ďalej ignorovať ako idiot?" Zasyčal. Až som cítila ako sa mi zadrhol dych a moje ruky a ruky sami začali triasť.

Aký mal problém?

„Čo do riti chceš aby som povedala?" vyprskla som a začínala som byť z tohto decka frustrovaná.

„Neviem, niečo!" prešiel na inú cestu. „Len ma proste neignoruj."

„Myslela som si že nechceš aby som viac rozprávala?" Nadvihla som obočie, neveriacky som sa na neho pozerala.

„Nie" len tak povedal. „Nechcel som aby si používala to čo si videla proti mne. Nikdy som nepovedal nič o tom aby si prestala rozprávať."

„No a čo," zamrmlala som. Ak chcel aby som rozprávala to je to najlepšie čo dostane.

Mojou výhodou bolo to že zostal ticho, a pozeral sa len na cestu pred ním.

Zistila som že sa pozerám na všetko čo zachytilo moju pozornosť aspoň na tú chvíľu až začalo byť všetko nudné a moje oči našli stranu jeho tváre.

Nebudem klamať vyzeral naozaj dobre, aj keď fajčil. Jeho čeľusť bola pevne stlačená a vyzeralo to sexy. Začala som počítať znamienka na jeho krku, dostala som sa na 4 kým frustrovane nevzdychol a neotočil hlavu ku mne.

„Čo je? Je niečo na mojej tvári?"

Pokrútila som hlavou.

Len som chcela ísť domov.

Buď bol veštec alebo len jednoducho vedel na čo myslím pretože to čo potom povedal ma zasiahlo nepripravenú. „Pozri, videla si príliš, nemôžem ťa len tak nechať potom čoho si bola svedkom, bol by som idiot." Olízal si pery, očami sa pozeral na mňa a myslela som si že jeho hlava sa ani nepohla.

Trochu ma to upokojilo ale nemohla som si pomôcť stále som bola nervózna.

„Sľubujem." Rýchlo dodal.

Len som zase prikývla.

Do čoho som sa to dostala? Priložila som si ruku na čelo a to ho musela osvietiť že sa nebola až tak spokojná s tým čo sa deje pretože na mňa zase prehovoril. „Myslel som to vážne keď som povedal že ti neublížim. Len musím prísť na pár vecí, dobre? Budeš doma čo nevidieť."

Konečne sa mi uľavilo keď vyslovil tie slová ale nebolo to dosť na to aby som ostala rozumná. Oblízla som si popraskané pery, pár krát som sa zhlboka nadýchla a snažila som sa zbaviť nervov keď sa ďalší smiech začal rozliehať po aute.

„Rodíš alebo niečo zlatko pretože vydávaš zvuky ako keby to mala z tebe vyjsť práve teraz," môžem povedať že bol zábavný čo ma donútilo zasmiať sa. Dosť nahlas.

„Máš zlatý smiech," uškrnul sa s prikývnutím a ja som cítila ako mi začali horieť líca.

Áno je definitívne schizofrenik.

„Ďakujem? Ja myslím že nie skôr ako hyena." Pokrčila som plecami.

Teraz sa rozosmial a schmatol volant, opatrne aby sa to nevymklo kontrole - to je niečo čo nechceme pridať na list sračiek, ktoré už on má na pleciach. „Si zábavná."

„Snažím sa," oprášila som si ramená a to viedla ešte k väčšiemu smiechu. Bolo to zaujímavá pre zmenu.

„Si prvé dievča, ktoré som kedy vzal so mnou s dobrým zmyslom pre humor," zbystrila som hneď ako som si uvedomila čo povedal.

„Ty si zobral iné dievčatá?" Otočila som sa na neho s vyvalenými očami a on sa zasmial tretí rát tento večer. Wáw musíme spaľovať kalórie.

„Žartujem!" zovrel si brucho jeho pravou rukou a s druhou zase otočil volantom. „Mala si vidieť svoj ksicht práve teraz, jedno slovo" pozrel sa na mňa. „Neoceniteľný."

„Ha-ha veľmi vtipné," nasilu som sa usmiala a on poslal úsmev mojím smerom, jeho úsmev pre ktorý by sa dalo zomrieť.

„Máš chutný úsmev," vyhŕkla som, cítila som sa trápne keď som si uvedomila čo som práve povedala.

„Ďakujem," usmial sa na mňa, zámerne ukázal aj zuby, „aj ty máš chutný" zaškeril sa.

Potriasla som hlavou, znovu som sa oprela o sedačku, vedela som že nejdem domov nijako skoro naklonila som sa aby som pustila rádio len aby ho on musel vypnúť. „Héj!"

„Nemám rád hudbu." Monotónne povedal.

„Kto nemá rád hudbu?" hľadela som na neho s zvrašteným čelom.

„Ja, teraz prestaň a nechaj ma šoférovať, dobre?" vyštekol predtým ako si vyčistil krk a ukľudňoval sa.

Využila som túto príležitosť aby so z neho dostala pravdu. „Dobre, dobre keď už sme pri tom plánuješ mi povedať kam ma to vezieš?"

„Tak zasrane nedočkavá," vzdychol divným tónom a vytiahol ďalšiu cigaretu z balíčku, zapálil ju ešte predtým ako si ju dal medzi pery. „Ideme ku mne domov." Zamrmlal a otváral okno aby mohol dym vyfúknuť von.

Ach pane, teraz mi pomôž.