DANGER - po Slovensky

5. "Can't get confortable?"

Idem do domu vraha/bývalého trestanca. Wáw, toto bude úžasný príbeh pre moje deti.

Vzdychla som, klamala by som keby som povedala že som nenechávala nervy ovládnuť ma.

A tiež by som klamala keby som povedala že som sa necítila trápne keď sa môj zadok pošúchal o koženú sedačku a spravilo to prdiaci zvuk.

Danger sa zasmial. „Nemôžeš si spraviť pohodlie?" uškrnul sa, veľmi rýchlo sa na mňa pozrel a potom zase sledoval cestu pred ním.

Cítila som ako sa mi zapálili líca. „Nie, len... začínam sa cítiť blbo v aute." Zaklamala som a pokrčila som plecami.

Potriasol hlavou. „Ako povieš shawty."

Prevrátila som oči. Tento chalan naozaj potrebuje pomoc.

„Neprevracaj na mňa oči suka. Pamätaj," chytil ma za bradu a otočil ma aby som sa na neho pozrela, „ si v mojom aute."

Jeho dotyk mnou trhol. Jediné čo som mohla spraviť bolo prikývnuť.

„Dobre," odtlačil ma ďalej a ruku vrátil na volant.

Začala som si hrýzť spodnú peru aby som nepovedala niečo som by som mohla potom ľutovať. Namiesto toho som sa otočila aby som sa pozrela von oknom, nechcela som nič iné iba byť v teple svoje postele. V bez bezpečí a hlavne tam kde som mala byť.

Konečne som prišli tam čo som hádala že bol jeho dom pretože zaparkoval v garáži, ktorá vyzerala veľká. Nemohla som si pomôcť... padla mi sánka keď som zbadala jeho dom. Musím povedať som ohromená. Vyzerá to naozaj dobre z toho uhlu ako to vidím ja.

Otočila som sa, a čakala som čo sa stane ďalej oprela som si hlavu a premýšľala som nad tým ako s to všetko vyvinulo a na aký nešťastný je môj život.

Nemôžem povedať že som sklamaná, myslím vedela som že sa to stane. Len som nevedela že tým to spôsobom.

Zo všetkých vecí ktorých som mohla byť dnes svedkom - vidieť niekoho poriadne sa opiť a vracať všade, dievča ktorá pokúša chlapcov vyzliekaním (tieto vecí sa stali predtým nesúďte ma), vidieť párik bozkávať sa - ale nie ja som videla ako niekoho zabili.

Čím viac o tom premýšľam tým viac si myslím že môj život začína byť jedna veľká telenovela.

Bolo som tiché dievča, robila som si domáce úlohy, poslúchala som rodičov, dávala som si pozor aby som mala dobré známky a dávala som si na seba pozor. Nikdy som sa moc nevymykala kontrole keď som šla von, bola som celkovo dobrý človek. Bola som plachá, nepredvídateľná a niekedy som povedala aj to čo som nemusela...

Robila som dobré veci. Nikdy som nespravila jedinú „zlú" vec... až do dnes, keď som ušla a bolo to prvý krát kedy som spravila niečo pre mňa „extrémne" z čoho by som mala problémy.

No a teraz som tu, v aute s vrahom, ktorý ma vzal k nemu domov.

Musela som nachvíľu zadriemať lebo som si vôbec nevšimla že Danger vystúpil z auta kým sa neotvorili dvere na mojej strane a skoro som vypadla von.

Zastonala som.

Zasmial sa a to ma donútila zastonať ešte hladnejšie, „to nie je vtipné," poznamenala som kým som vystupovala z jeho Range Roveru.

„Pre mňa áno." Pokrčil ramenami predtým ako zavrel dvere a ukázal mi cestu.

Potajomky som prevrátila oči, a išla som za ním. To posledné čo som chcela bolo stratiť sa a boh vie čo by sa mi mohlo ešte stať.

To že ma zobral vrah bolo pre mňa dosť nato aby som nespravila už žiadnu ďalšiu hlúposť.

Klopkala som nohou kým si on prehľadával vačky na rifliach aby našiel kľúče, zahryzla som si do pery zaujímalo ma čo ďalšie sa mi stane.

Povedal že neumriem ale kto viem či hovoril pravdu? Videla som ho ako niekoho zabil čo znamená že som bola svedkom vraždy. Nikomu by som to aj tak nepovedala ale kto vie či by som mu mala veriť?

„Ideš dnu alebo ťa tam musím dotiahnuť?"

„Čo?" prebrala som sa z omámenia, pozrela som sa na neho a videla som široké zvedavé oči.

Potriasol hlavou a chytil ma za ruku, vtiahol ma do domu predtým ako zavrel dvere hneď za nami. Otočil hlavu aby sa na mňa pozrel. „Nasleduj ma," kývol hlavou ku schodom.

Prikývla som.

Išla som hore schodmi a hrýzla som si do spodnej pery, udržiavala som oči na sebe, dávala som pozor aby som nezachytila pozornosť nikoho iného kto by tu mohol byť v túto neskorú nočnú hodinu.

Koľko bolo hodín?

„Koľko je hodín?" náhle som vyhŕkla, niečo čo sa mi páči na situáciách čo sa mi stali je že som vždy vedela vysloviť svoje myšlienky tak či onak.

„Trištvrte na dve, prečo?" vošiel do izby čo som tipovala že bola jeho.

Moje oči prakticky vyskočili z jamiek keď som si to uvedomila. Bola som tak mŕtva keď prídem domov. No teda ak sa dnes dostanem domov. „Len tak." Vzdychla som.

Nedbalo pokrčil plecami, vošla som do izby trošku rýchlejšie a on zabuchol dvere.

Pozerala som sa okolo seba. Bolo to obrovské. Mal kráľovsky veľkú posteľ v strede s vínovými perinami a plachtou s čiernou čipkou cez to. Steny boli tmavo-hnedé, skoro čerešňovo hnedé. Bola som v kompletnom a úplnom šoku najmenej.

„Páči sa ti to?" uškrnul sa a nadvihol obočie.

Hrýzla som si vnútornú stranu líca a prikyvovala som. „Je to ako... trikrát moja izba!"

Zasmial sa. „No, nezvykni si na to. Odchádzaš dosť skoro. Len si potrebujem vybaviť pár vecí a budeš môcť odísť."

Prikývla som, stále som bola v jeho izbe.

Zrazu sa dvere na jeho izbe otvorili a objavilo sa tam útle dievča, približne tak vysoké ako ja, s čiernymi vlasmi, kučery jej padali na plecia a mala oči farby oceánu.

Bola som v šoku.

Bola nádherná.

Keď sa jej oči otočili na mňa jej tvár sa skrútila hrôzou a odporom. Bola som vydesená.

„Čo tu ona robí?" vyprskla, jej hlas bol plný hnevu, jej modré dúhovky do mňa vypaľovali dieru.

Pokúšala som sa pozrieť inde ale bolo na nej niečo čo mi nechcelo dovoliť spustiť z nej oči.

Danger sa otočil, jeho oči stmavli. „Nezačínaj." Pomaly mi prebehol mráz po chrbte.

Posmešne si prehodila vlasy dozadu na chrbát, presunula pohľad na neho predtým ako sa otočila naspäť ku mne a prevrátila oči. Darovala mi posledný pohľad ktorý znamenal odpor, zvrtla sa na opätkoch jej Louis Vuitton lodičkách, a vychádzala von izby.

Prudko som zalapala po dychu. „O čo tu vlastne ide?" podarilo sa mi vydrať zo seba otázku.

Jeho oči neopustili dvere cez ktoré ona (hocikto "ona" bola) práve odišla. „Nestaraj sa o to." Zavrčal, prešiel okolo mňa a vychádzal z izby, nechával ma tam samú s otázkou o tom čo sa to vlastne práve stalo a či som za to mohla ja.

Z toho čo som sa v minulosti naučila viem že: Zvyčajne keď ľudia povedia „nestaraj sa o to", mali by ste sa o to určite starať.