„Kam to ideme?“ spýtal som sa ho asi po dvadsiatich minútach jazdy, keď sme šli po opustenej ceste a naokolo boli len polia alebo stromy. To bolo aj prvýkrát, čo jeden z nás prehovoril.
„Uvidíš,“ povedal Tomáš a sústredil sa na cestu. Nebolo mu veľmi do reči, ani mne, no v aute vládla príjemná atmosféra a vôbec tu nebolo nepríjemné ticho. Vybral som si z vaku Tomášovu knihu a začal som v nej listovať. Chcel som si ešte prejsť časti, ktoré sa mi páčili najviac. Tomáš si to všimol a pousmial sa, no nekomentoval to.
Po nejakom čase sme odbočili na štrkovú cestičku, ktorá smerovala k lesu, a ešte pred lesom bolo jazero s dreveným mostíkom, pri ktorom sme zastavili.
„Takže sem sme sa trepali hodinu autom? K jazeru?“ spýtal som sa ho.
„Nie, nie. To je len menšia zastávka. Hlavný bod programu bude až neskôr. Ale teraz by sme si mohli zaplávať, čo ty na to?“
„Nebude tá voda studená?“ podozrievavo som sa pozrel na hladinu jazera. Tomáš si namiesto odpovede vyzul tenisky a do jazera skočil. Oblečený. „Ty si debil!“ smial som sa, no skočil som za ním.
Chvíľu sme na seba špliechali vodu, kým sme si neuvedomili, že jednoduchšie to bude, keď zo seba dáme dole oblečenie. Vyštverali sme sa z vody von, zhodili sme zo seba oblečenie a už len v spodnom prádle sme opäť vošli do vody. Takto to bolo omnoho pohodlnejšie. Zábavali sme sa možno polhodinu, čo bolo dosť času na to, aby sme sa unavili. Potom sme vyliezli z vody na drevený mostík, sadli sme si tam a pozorovali sme hladinu jazera. Začala mi byť zima, a vtom som si uvedomil jednu vec.
„Tomáš?“
„Áno?“ pozrel na mňa.
„Naše oblečenie je mokré.“
YOU ARE READING
Chlapec v okne
Teen FictionTim má pätnásť a neznáša ľudí zo svojej školy, lebo ho šikanujú a posmievajú sa mu. Keď zistí, že bude mať nových susedov, modlí sa za to, aby nemali decko, ktoré by sa pridalo k ľuďom, ktorí mu ubližujú. Našťastie je to obyčajná rodina s milým syno...
