Chlapec v okne

"28"

O polhodinu som už stál pred ich dverami a zazvonil som. Otvorila mi Tomášova mamka.
„Ahoj, Tim," usmiala sa na mňa, „Tomáš je u seba v izbe."
Tiež som ju pozdravil a poďakoval som jej za informácie, hoci mi boli zbytočné - vedel som presne, kde Tomáš je. Vybehol som hore schodmi a bez zaklopania som mu vtrhol do izby. Práve si dával na seba tričko, asi bol v sprche.

„Ahoj," pozdravil ma, „aký si mal týždeň?" spýtal sa a posadili sme sa na jeho posteľ.
„Zaujímavý," povedal som mu a opísal som mu, čo všetko sa stihlo udiať.
„Teraz z teba bude postrach školy," zasmial sa a objal ma.
„A čo ty?" spýtal som sa ho.
„Škola, veď to poznáš. Dosť nás skúšali teraz, aby vedeli či sa priebežne učíme na skúšky. Máme takú jednu zákernú profesorku, každého sa snaží nachytať na nejakej sprostosti z latinských výrazov. Ale mňa nedostala," porozprával mi o sebe.
„Jasné, že nie. Veď ty si génius," povedal som mu a postrapatil som mu vlasy. To mi občas zvykol robiť Aďo, akoby som bol malé decko, no bolo vtipné spraviť to niekomu inému.
„No zas nepreháňajme," zasmial sa a napravil si vlasy. Potom zvážnel a pozeral do zeme. Bolo vidno, že je nervózny a že mi chce niečo povedať. Držal ma za ruku, a cítil som, že sa trochu chveje. Asi som aj trochu tušil, o čo ide.

„Mám povedať tvojej mamke, nech nás nevyrušuje?" opýtal som sa ho.
„Čo?! Nie, bože," rozosmial sa a nervozita z neho čiastočne opadla. „Aj keď bolo by fajn, keby nás neruší."
Otvoril dvere a zavolal na ňu, nech nás nevyrušuje, že budeme hrať videohry. Potom zamkol.

„Takže videohry, čo?" posmešne som naňho pozrel.
„Nesmej sa, dobre?" povedal a položil si okuliare na stôl. Potom si vyzliekol tričko a hodil mi ho na hlavu, zvalil ma na posteľ a obkročmo si na mňa sadol. Tričko som si z hlavy posunul, aby som videl a mohol som ho pritiahnuť k sebe a pobozkať (Tomáša, nie tričko). Bozk mi opätoval, hoci trochu nešikovne, asi kvôli nervozite. Aj ja som si vyzliekol tričko, a začal som mu rozopínať rifle.

„Ak to bude stáť za hovno, tak prepáč, ešte som nič také nerobil," ospravedlňoval sa, a chcel ešte niečo hovoriť, no zas som ho pobozkal a povedal som: „S tebou nič nestojí za hovno. A buď už radšej ticho."

***

Až neskôr, keď už sme vedľa seba v objatí ležali v posteli, som si všimol esemesku od Adriána, v ktorej stálo: mohli ste si aspoň zatiahnuť závesy :D

Musel byť v mojej izbe, jedine odtiaľ bol k Tomášovi dobrý výhľad. Čo tam robil?! A radšej som ani nemyslel na to, pri čom nás videl. No esemeska vyznievala tak, že asi je s tým v pohode, to ma potešilo.

„Kto ti píše?" opýtal sa Tomáš, a začal ma bozkávať na krku.
„Ale nikto. Len by sme si nabudúce asi mali zatiahnuť závesy."