Chlapec v okne

"14"

Ďalšie dni som sa Dávidovi snažil vyhýbať tak ako sa len dalo. Bol nasratý za ten cintorín, ktovie čo by mi bol spravil, keby ma zastihol. Každý deň po škole som tiež trénoval s Tomášom, v piatok som už dokonca ani svalovicu nemal. Chvalabohu. Tomáš dokonca vravel, že sa celkom rýchlo učím, no podľa mňa ma tým chcel len motivovať, aby som to nevzdal.

Bol som šťastný, keď konečne prišiel víkend. Víkend znamená žiadna škola - a hlavne žiadny Dávid. Bol som zvedavý, čo mal Tomáš v pláne, ešte stále mi totiž nič nepovedal. Dúfal som, že nemá v pláne celovíkendový tréning juda. Ale to by mi nespravil. Snáď.

V sobotu o jedenástej nám niekto zazvonil - a ja som už tušil, že to bude Tomáš. Kým som sa z pyžama prezliekol do normálneho oblečenia a zbehol som dole, Tomáš sa už rozprával s mojou mamou, ktorá vyzerala byť nadšená. Keď pod mojou váhou zavŕzgali schody, obaja presunuli zrak na mňa.

„Som tak rada, že si si konečne našiel kamaráta,“ povedala mama a pokračovala: „Tomáš mi vravel, že ste na dnes dohodnutí, že si spravíte menší výlet. Len nám, prosím ťa, priebežne volaj, aby sme vedeli či si v poriadku. A Tomáš, dohliadni naňho, nech nerobí hlúposti.“
„Spoľahnite sa,“ povedal Tomáš. Povedal som Tomášovi, nech mi dá desať minút, a šiel som si do tašky hodiť základné veci ako peňaženku s peniazmi, fľašu s vodou, mikinu a knihu od Tomáša, ktorú som mu chcel vrátiť. V kuchyni som si ešte v rýchlosti zobral jablko, šli sme s Tomášom do auta a vyrazili sme.