Chlapec v okne

"24"

S Tomášom som bol ešte v sobotu aj nedeľu večer, trénovali sme judo, a trochu sme sa rozprávali o blbostiach. Nechcel som, aby tento víkend skončil, no bohužiaľ musel. Nechcelo sa mi prezentovať tú prezentáciu. Takéto udalosti, kedy som musel stáť pred tabuľou neboli nikdy príjemné, hlavne keď sa z lavíc ozývali blbé poznámky. No hlavne som sa desil toho, čo príde po škole. Zmlátia ma? Zničia mi veci? Spláchnu mi hlavu do záchoda? Radšej som na to nemyslel, nechám sa prekvapiť. Bože.

Už keď som v pondelok ráno došiel do školy po mne všetci pozerali. Sadol som si na svoje miesto ako zvyčajne, a už len bolo treba vydržať pár hodín do biológie. Ten čas utekal strašne pomaly, no napokon to predsa len prišlo. Na rad sme s Dávidom šli ako tretí. Bolo to v pohode. Keď som ignoroval ostatných, nejak som tú svoju časť zvládol a Dávid takisto, takže sme obaja dostali jednotky. Dávida dokonca učiteľka pochválila, vraj nečakala taký dobrý výkon. To zato, že bol vo dvojici so mnou.

A najhoršia časť dňa prišla po škole. Zo školy sa mi síce podarilo zdrhnúť, ale Marek s Denisom a ostatní ma obkľúčili, a niekto sotil Dávida ku mne. Takže zmlátia.
„Za ten týždeň by sme si to mohli vynahradiť," povedal Marek a potom sa pozrel na Dávida. „Ty ako prvý, keď si s ním musel tráviť toľko času."

Videl som, že Dávidovi sa do toho veľmi nechce, a mal som malú nádej, že možno sa bitka dá odvrátiť. Ostatní však boli nedočkaví, kričali, tak mi Dávid perami naznačil slovo prepáč a išiel mi vraziť. No nepodarilo sa, keďže som jeho útok odrazil. Celkom slušné. Keby to videl Tomáš, určite by bol rád, že ten čas strávený judom nevyšiel navnivoč.

Ostatní vyzerali trochu zmätene, no podporovali ho, nech pokračuje. Hlavne Marek s Denisom hlasno kričali, nech mi už konečne vrazí. Pokúsil sa o to znova, no znova neúspešne, jeho útok som zastavil, vrazil som mu a zložil som ho na zem pomocou jednej z techník, ktoré ma naučil Tomáš. Jasné, že to nebolo práve ukážkové, no na obranu to stačilo. Nastalo ticho. Marek s Denisom sa sklonil k Dávidovi, ktorému z úst tiekla krv, a ostatní sa striedavo pozerali na mňa a Dávida. Nečakali to. Nečakali, že vždy šikanovaný Tim jedného dňa podá takýto výkon. Tento moment prekvapenia som využil a čo najrýchlejšie som odtiaľ zdrhol.