Chlapec v okne

"3"

V piatok sa mi podarilo vypadnúť zo školy skôr. Na telesnej som sa naschvál zranil - predstieral som, že som sa šmykol, spadol som a odrel som si kolená. Nič strašné, pri tom sa nerozreve ani päťročné decko. Ale učiteľ ma preistotu aj tak poslal do šatne, vraj takto cvičiť nemôžem a nech si to ošetrím. A keď zazvoní, tak môžem ísť. Neposlúchol som ho a odišiel som ešte než zazvonilo. Nemienil som čakať na Dávida a jeho kamošov. Vedel som, že v pondelok ma za to od nich čaká ešte niečo horšie, ale pokojný piatok s víkendom za to stáli.

Pri vedľajšom dome už dodávka nebola, zato tam bolo auto našich asi nových susedov, a práve niesol do domu škatuľu chalan asi vo veku môjho brata. Mal okuliare, bol celkom chudý a nebol omnoho vyšší odomňa. Všimol si, že sa naňho pozerám.

„Nemal by si si to vydezinfikovať?" spýtal sa ma.
„Čože?" nechápal som. Ukázal hlavou na moje kolená. „Aha. To nič nie je," povedal som, hoci teraz to vyzeralo celkom zle. Zrejme som sa o zem hodil silnejšie, ako som chcel. O dosť silnejšie.

„Tak mi môžeš pomôcť s tými škatuľami. Naťahujem sa tu s nimi už od rána a už ma to naozaj nebaví. Niekoľkokrát som sa musel vrátiť autom zakaždým po ďalšie."
„A ty nemusíš byť v škole?"
„Nie, začínam až v pondelok. Idem na výšku, tak preto," povedal, keď uvidel môj nechápavý pohľad. „Tak pomôžeš mi teda? Už ich nie je veľa."

Hodil som si tašku za plot k nám domov, vzal som z kufra škatuľu, na ktorej bolo napísané paličkovým písmom KNIHY - TOMÁŠ, a nasledoval som toho chalana dnu. Nábytok už mali všade rozmiestnený, len to bolo všetko ešte prázdne, a všade sa váľali škatule.

Šli sme po schodoch a potom sme ich položili na zem v jednej izbe. Bol odtiaľ výhľad rovno do mojej izby, keďže sme mali dom hneď vedľa. Predpokladal som, že to bola jeho izba, pokiaľ teda nemá brata, ktorý sa volá Tomáš.

Vrátili sme sa do auta po ďalšie škatule, už to boli posledné dve. Tie sme už našťastie po schodoch nemuseli niesť, tieto sme zložili v obývačke.

„Vďaka. A teraz poď za mnou." Doviedol ma do kúpeľne, a prikázal mi, aby som si umyl tie odreniny. Medzitým niečo vybral z poloprázdnej skrinky, a o chvíľu mi vydezinfikoval okolie rany. „Preistotu, bude to tak lepšie," povedal.
„Ty si Tomáš?" spýtal som sa ho. Prikývol.
„A ty si?"
„Tim," povedal som.
„No, teší ma Tim. Fakt vďaka za pomoc. Rád by som pokecal, ale musím skočiť na nákup, aby rodičia potom nenadávali že tu nie je čo jesť," povedal. Vyšli sme z domu, on šiel k autu a ja som šiel k nášmu domu.

„Hej, Tim!" zavolal na mňa ešte. Pozrel som naňho.
„Budúci víkend bude u nás grilovačka, mama chce pozvať nových susedov, takže určite s rodinou prídite," povedal a nasadol do auta.