Chlapec v okne

"epilóg"

Konečne bol koniec školského roka. Bol som prijatý na strednú školu a Tomáš mal za sebou úspešne prvý ročník výšky. Práve sme si hádzali kufre a batožiny do áut - naše rodiny sa dohodli, že pôjdeme spoločne na výlet, keďže nielen my dvaja sme boli nerozlučiteľní, ale aj naše rodiny sa poriadne spriatelili. S Tomášom sme pomáhali jeho mamke s vecami, lebo držala na rukách bábätko - Tomášovu malú sestru. Narodila sa pred pár mesiacmi, a musím povedať, že úplne najviac z nej asi bola nadšená moja mama. Aj teraz sa ponúkla, že ju na chvíľku podrží, a tie dve sa začali rozprávať kým my sme sa namáhali.

Mali sme zajednanú chatu niekde pri jazere a pri lese. Vraj je to tam veľmi pekné, a keď som si pozeral fotky na nete, musel som súhlasiť. Vyzeralo to úžasne, nemohol som sa dočkať. Vravel som o tom Dávidovi, a ten mi povedal, že mu potom musím posielať fotky. Za tých pár mesiacov sa stali z nás dobrí kamaráti - ešte stále mi to pripadalo ako niečo neskutočné. Bol trochu smutný z toho, že mu hneď na začiatku prázdnin zmiznem, ale šli sme tam len na desať dní, to vydrží. Aspoň bude mať čas čítať knihy, ktoré som mu odporučil. Ešte stále čítaniu veľmi neprišiel na chuť, no nemal k tomu taký odpor ako predtým.

Jediný, kto nám ešte chýbal, bol Aďo. Ten spal, veď ako inak. Najprv sa mu veľmi nechcelo ísť s nami, no rodičia ho chceli zobrať, vraj za odmenu že zmaturoval. A napokon sa rozhodol, že to možno nebude také zlé, a teda pôjde s nami. Jedlo zadarmo, možno aj alkohol zadarmo on neodmieta.

Otec ma poslal, nech ho idem zobudiť a rovno ho pošlem do auta. Zobudiť Aďa bolo vždy nemožné, no keď som vošiel do jeho izby, bol už hore. Chvalabohu. Iba som mu povedal, že o chvíľu vyrážame, a šiel som späť dole.

Vonku si ma Tomáš odtiahol za dom, kde nás nikto nevidel, a oprel ma o dom.
„Aj ty sa tešíš tak veľmi ako ja?“ spýtal sa. Prikývol som. Dohodli sme sa, že budeme spolu na izbe. Len škoda, že aj v aute sme nemohli byť spolu. Najradšej by som bol v aute len s Tomášom, a ostatných by som nahnal do toho nášho, ale to by sa nezmestili.
„Len hodina cesty, to nie je až také strašné,“ snažil som sa utešiť nielen Tomáša, ale aj mňa. Pritiahol som ho k sebe a pobozkal som ho.

„Poďte vy hrdličky, už ideme,“ povedal Aďo, ktorého sme si vôbec nevšimli a vyľakal nás. Ešte cestou k autu si popod nos zamrmlal niečo v zmysle, že sa čuduje, že ostatní si vôbec nevšimli, že medzi nami niečo je, vraj je to do očí bijúce.

Všetci okrem nás už sedeli v autách. My sme sa ešte na seba pozreli.
„Tak teda vidíme sa tam,“ povedal a rozdelili sme sa na tú hodinu, ktorá mi pravdepodobne bude pripadať ako celá večnosť.