Chlapec v okne

"2"

Neprešiel som ani päť krokov, keď za mnou niekto dobehol. Samanta.
„Čo ti zas spravili? Si v poriadku?“ spýtala sa. Len jedného človeka som neznášal hádam viac ako Dávida: Samantu. Snažila sa ma „zbaliť“ od polovice osmičky. Vkuse sa mi pchala, vypisovala mi na facebook a v škole bola skoro stále pri mne a obchytkávala ma. Starala sa do všetkého čo so mnou súviselo. Liezla mi na nervy. Najhoršie bolo, že všetci si mysleli že je milá a zaujíma sa o ľudí. Aj ja som si to najprv myslel, ale nebola to pravda. Len to predstierala.

Chcela sa cezo mňa dostať k môjmu staršiemu bratovi, ktorý bol teraz v poslednom ročníku na strednej. Bol pravý opak mňa - obľúbený športovec, ktorého každý poznal. Raz sa k nám nasáčkovala na návštevu, ako zámienku použila to že sa chce so mnou učiť. Počas učenia mi povedala, že musí ísť na záchod, a keď sa mi zdalo, že už je tam dosť dlho, rozhodol som sa že ju pôjdem skontrolovať. Nemusel som ísť až na záchod, hneď keď som bol pri bratovej izbe, som začul odtiaľ jej hlas. Rozprávala mu všelijaké sračky, aký je pekný, že sa jej už dlhšie páči a že ja som len malé naivné decko a nikdy som ju nezaujímal. Nikdy som jej nepovedal, že som to počul, no odvtedy sa jej vyhýbam. Bol som rád, že brat na ňu tiež nemal práve pozitívny názor. Podľa neho bola síce pekná, no falošná krava. Poslal ju do riti, no ona sa aj tak naďalej pokúšala k nemu dostať. Cezo mňa, samozrejme.

„Som v pohode. Ponáhľam sa, takže ahoj,“ pridal som do kroku a neobzeral som sa, či za mnou ide alebo nie. Ako som zistil, tak neišla. Našťastie.

Doma som si zobral peniaze a strčil som si ich do vačku. Väčšinou, keď som si niekam bral peniaze, som si ich strčil do ponožky alebo topánky, keby som náhodou narazil na Dávida. Teraz som nemusel, lebo bol na doučovaní.

Vybehol som z domu, ignorujúc veľkú dodávku pri vedľajšom dome, a išiel som smer knižnica.
Knihovníčke som povedal, že som knihu stratil, a zaplatil som za ňu. Našťastie to veľmi neriešila, len mi povedala nech si dám nabudúce väčší pozor. To teda dám. Na zoznam vecí, ktoré si nebudem nosiť do školy, som musel pridať aj knihy. Rozhodol som sa požičať si ďalšiu knihu, a potom som šiel späť domov.

Pred vedľajším domom bola stále dodávka a nejakí chlapi odtiaľ vynášali škatule a nábytok. Takže budeme mať susedov. Ten dom bol prázdny už asi dva mesiace, odkedy sa odsťahovala tá stará babka aj s manželom. Boli to dobrí susedia, a veľmi milí. Dúfal som, že budeme mať podobných - nikoho v mojom veku a žiadne otravné hnusné decká. A hlavne niekoho bez psa. Nemal som rád psy, bál som sa ich. A navyše v noci zvykli štekať. Poznal som to od babky - keď som u nej prespával, všetky psy na ulici sa v noci rozhodli štekať. No proste hrôza. Aby sa človek kvôli tomu ani nevyspal.

Radšej som zdrhol do svojej izby a tam som strávil zbytok dňa. Pokúšal som sa psychicky pripraviť na zajtrajšok, keďže zajtra ma pravdepodobne čakala bitka od Dávida - teda ak sa mu náhodou nejakým zázrakom nevyhnem.