Chlapec v okne

"22"

V piatok ráno ma na Tomášovom okne čakal odkaz, na ktorom stál len čas. 18:00. Trošku neskoro, ale nevadí. Aj tak som mal ešte po škole ísť k Dávidovi. Takto som mal istotu, že aj jedného aj druhého stíham.

U Dávida sme dokončili prezentáciu, čo nám nezabralo veľa času, dohodli sme čo kto bude hovoriť a potom sme sa trochu rozprávali aj o niečom inom ako o škole. Asi to bolo odo mňa naivné, ale dúfal som, že v pondelok sa v škole bude ku mne správať tak ako teraz keď sme boli sami dvaja.

Doma som si oddýchol pri čítaní, a ani som sa nenazdal a bolo šesť hodín. Hodil som na seba tepláky, a vyrazil som za Tomášom. Tešil som sa naňho, počas celého týždňa som nemal možnosť sa s ním porozprávať, ani žiadny odkaz mi nenechal v okne. Musel toho mať v škole naozaj veľa. Vošiel som na ich záhradu, kde ma už čakal.
„Dnes ti dám zabrať,“ uškrnul sa. To snáď nie. Pustil Rage Against the Machine - pri hlučnej agresívnej hudbe sa cvičilo lepšie - a začali sme. Fakt mi dával zabrať. Po hodine som myslel, že zomriem, no on chcel ešte pokračovať.

„Už fakt nevládzem. Prosííím, ukončime to na dnes,“ prosil som ho. Už sa aj pomaly stmievalo a začínalo byť chladnejšie. On sa na mne len smial.
„Ak ma zložíš na zem pomocou nejakej techniky čo som ťa naučil, tak to ukončíme, platí?“ navrhol.
„Platí.“

Postavili sme sa oproti sebe, chytil som ho jednou rukou niekde v okolí lakťa, druhou pri pleci tak ako mi to ukazoval, on mňa tak isto, a podkopol som mu nohu. Hoci sa mi v priebehu nášho tréningu až tak nedarilo, teraz som ho zhodil na zem s ľahkosťou, teda vrámci možností. Buď som mal šťastie, alebo mi to naschvál spravil ľahšie. Trochu sykol od bolesti, no vzápätí ma strhol na seba, chytil ma za krk, pritiahol ma k sebe a začal ma bozkávať. Nebránil som sa. Tomáš nás po chvíli pretočil, takže tentoraz som bol na zemi ja. Ešte ma pobozkal, potom vyskočil, podal mi ruky a pomohol mi vstať.

„Aspoň niečo pozitívne na tomto týždni,“ povedal som.
„Bolo to také zlé?“ opýtal sa.
„No, tento týždeň to bol len začiatok, budúci bude pravdepodobne omnoho horší,“ začal som a vysvetlil som mu, čo sa dialo.
„No, vyzerá to celkom zle. Nemám ťa v pondelok prísť čakať pred školu?“ ponúkol sa. Pokrútil som hlavou. Nemyslím si, že by to niečomu pomohlo.
„Hlavne si dávaj pozor, okej? A ak to bude veľmi zlé, predvedieš to, čo si dnes spravil mne, budú z teba posratí,“ povedal ako sme kráčali po schodoch do jeho izby. Nad predstavou, ako niektorému z tých idiotov nakopem zadok, som sa pousmial - predstavoval som si to už veľakrát. Avšak vzápätí mi úsmev zmizol. Hoci som to nerád priznával, Dávida mi bolo trochu ľúto.

Vošli sme do Tomášovej izby. Potom z tašky vytiahol fľašu vína a usmial sa - bol to taký zákerný úsmev.
„Tiež som mal celkom vyčerpávajúci týždeň, tak mi napadlo, že by sme si mohli dať víno. Ak chceš, samozrejme,“ povedal. Pokrčil som plecami.
„Fajn, prečo nie,“ súhlasil som. Aspoň vďaka tomu nebudem myslieť na pondelok. Tomáš fľašu otvoril a podal mi ju, nech sa napijem ako prvý. Bože, začínam si pripadať ako môj brat.

„Zahráme si človeče nehnevaj sa?“ spýtal sa. Prikývol som. Tú hru som mal rád, a nehral som to už celé veky. Tak teda vybral hraciu dosku, figúrky s kockami a začali sme.

Veľká zábava to začala byť až ked sme toho mali vypité trochu viac. Figúrky sme dávali všade, len nie tam kde mali byť, podvádzali sme (samozrejme, že nie nenápadne, práve naopak) a smiali sme sa. Popritom sme si rozprávali všelijaké vtipné historky, ktoré sa nám prihodili, takže naozaj sme nemali čas nudiť sa. A keď sme dopili fľašu a dohrali posledné kolo, tak ma chytila únava, asi aj Tomáša, tak sme si len ľahli a pozorovali jeho načierno namaľovaný strop.