Chlapec v okne

"27"

Do konca týždňa som ešte stihol vynadať Samante. Najprv som si myslel, že to nechám tak, no v piatok po škole si ma počkala a vypytovala sa ma, či som si to náhodou nerozmyslel. Tak som jej na to iba povedal: „Nie Samanta, naozaj nechcem stráviť piatok s niekým, kto ma bez môjho súhlasu odfotil v kine a potom fotku zavesil v škole a všetkým rozposlal."
Po tom, ako som ju odbil, zostala prekvapená, no nič nepovedala. Zrejme vedela, že nemá zmysel presviedčať ma, že to nebola ona, keďže pravdu som už vedel.

Tiež ma ešte zastavil Dávid, ktorý sa ma pýtal, či by som nechcel niečo podniknúť. Odkedy sa ma zastal, nemal žiadnych kamarátov. Iba ja som sa s ním občas bavil. Popravde sa mi veľmi nechcelo. A bol som dohodnutý s Tomášom. Aj keď to až na večer. A preto som si povedal, že vlastne nič sa nestane, keď s Dávidom dobrovoľne strávim po škole nejaký čas. Chcel som ho trochu potrápiť, preto som ho zaviedol do knižnice.
„No, tým niečo podniknúť som nemal na mysli zrovna knižnicu. Ale asi si na to budem musieť zvyknúť, ak sa mám s tebou baviť," povedal, keď sme zastali pred knižnicou.
„Hej, budeš si musieť zvyknúť," zasmial som sa.

V knižnici som ho dokonca donútil vybrať si nejakú knihu, požičal som mu ju na môj preukaz (najprv som mu však pohrozil, že ak tú knihu stratí, pokutu bude platiť on).
„Čo budeš dnes robiť?" opýtal sa ma, keď sme vyšli z knižnice.
„Budem s Tomášom," povedal som mu. Už som mu stihol povedať, že ten chalan z fotky sa volá Tomáš.
„Vy spolu...chodíte?" opýtal sa. Prikývol som. Nemalo zmysel niečo tajiť, aj tak to už skoro všetci vedeli, tak načo klamať. Len som dúfal, že sa to nejak nedozvedia rodičia, bál som sa ako by zareagovali. Raz im to možno poviem, ale teraz bolo na to príliš skoro.

Ešte sme s Dávidom prehodili pár slov a potom sa každý vydal svojou cestou. On k sebe domov a ja k sebe. Doma som dočítal posledné strany Klubu bitkárov (dnes mu to vrátim), a potom som nemal čo robiť. Teda mal - mohol som si robiť úlohy, mal som ich celkom dosť, no to sa mi nechcelo. Len som každú chvíľu pozeral z okna, či neuvidím Tomáša. A prechádzal som sa po izbe.

Konečne okolo pol piatej došiel. Hneď sa pozrel smerom k môjmu oknu a keď ma uvidel, zakýval mi. Potom vošiel dnu. O chvíľku bol vo svojej izbe, otvoril okno, naznačil mi nech si aj ja otvorím okno a zvolal na mňa: „O polhodinu u mňa."
Ukázal som mu palec hore, a on vzápätí zmizol.