Chlapec v okne

"17"

Pred divadlom bolo pár skejterov a skúšali robiť rôzne triky. Vždy som týchto ľudí obdivoval, že sa to dokázali naučiť, že mali na to nervy. Ja by som to nedokázal.

Vošli sme do divadla, kde už bolo dosť ľudí. Niektorí sa rozprávali pred sálou, niektorí vchádzali dnu. Dievča, ktoré stálo pred sálou, nám podalo papier, ktorý sme si zobrali. Sála bola menšia, a boli tam stoličky, z ktorých asi štvrtina bola obsadená. Stoličky boli usporiadané v radoch na jednej aj na druhej strane - a v strede bolo javisko. Usadili sme sa do druhého radu na jednej strane, a až teraz som sa pozrel na papier od dievčaťa.

„Mechanický pomaranč?!" bol som nadšený. Kniha, ktorú mi požičal Tomáš a ktorá bola teraz v mojom vaku v aute, bola totiž tiež Mechanický pomaranč.
„Z tvojho výrazu usudzujem, že som vybral dobre," uškrnul sa.
„To hej."

Rýchlo som si očami prebehol text na papieri. Bolo tam len vysvetlené, čo znamenajú slangové slová, ktoré sa v iscenácii objavia. Ja som ich však poznal z knihy, takže papier som nepotreboval. Napriek tomu som si ho plánoval nechať. Na pamiatku.

„Už dlhšie som na toto chcel ísť, len som nemal s kým. A keď som ťa spoznal a zistil som, že máš rád knihy, napadlo mi že by sa ti to mohlo páčiť," povedal Tomáš. Sála sa už pomaly zapĺňala.
„Som fakt rád, že si ma sem zobral. Ďakujem. Muselo to byť drahé, keď sa vrátime domov ti dám peniaze za vstupenku, okej?"
„S peniazmi si starosti nerob."

Predstavenie bolo perfektné. Už hneď zo začiatku navodili herci dokonalú atmosféru, keď nás donútili cítiť sa nepríjemne (ale v dobrom zmysle), akoby sme boli Alexove obete. Bol som z toho unesený. Keďže som čítal knihu, nemal som taký zmätok v postavách, čo bola pre mňa len výhoda. Bolo to živšie ako iné divadelné predstavenia, na ktorých som bol.

Trvalo to dve a pol hodiny, a kľudne by som si to zopakoval ešte raz. Tomášovi sa to tiež veľmi páčilo.
„Myslím si, že sa ti asi neoplatí pozrieť si film, po tomto by si mal príliš vysoké nároky," povedal Tomáš.
„Ty si ho videl?" spýtal som sa ho, ako sme vychádzali z divadla. Vonku sa pomaly začínalo stmievať. Skejteri tu ešte stále boli.
„Hej, videl som. Nebol zlý, to nie, ale keby si mám vybrať, divadlo bolo omnoho lepšie."

Tomášovo auto bolo zaparkované neďaleko. Začínal som byť celkom unavený, hoci nebolo veľa hodín. Plánoval som, že cestou domov si pospím. Zas nám nebolo veľmi do reči, takže na spánok bol ideálny čas. Dúfal som, že Tomáš nie je unavený, ale nevyzeral byť. Preistotu som sa ho to spýtal.
„Nie, nie som unavený," odvetil, a ja som si zívol. Zasmial sa. „Kľudne si pospi."
Nebolo treba hovoriť mi to dvakrát. Netrvalo dlho a už som spal.