Chlapec v okne

"20"

„Pozrite sa, tepľoš prišiel!“ zvolal niekto z mojej triedy. Skoro všetci boli nalepení na nástenke, ktorú sme mali v triede, a ako som vošiel do triedy, všetky oči boli na mne. Hoci na hodinu zazvonilo asi pred dvoma minútami, učiteľka ešte nebola v triede.

Tú narážku som pochopil, až keď mi uvoľnili miesto, nech sa pozriem. Na nástenke bola špendlíkom pripevnená fotografia, kde sa v kine držím s Tomášom za ruku. Bolo to ešte počas reklám, kedy nebola úplná tma, a hoci fotka nebola veľmi kvalitná, bolo vidno, že som na nej ja. Strhol som ju, no asi to bolo zbytočné, lebo ostatní sa pozerali striedavo do mobilov a na mňa a smiali sa. Jediná Samanta sa na mňa pozrela ľútostivým pohľadom (ktorý bol určite falošný). Mal som sto chutí odtiaľ hneď vypadnúť, ale práve vošla do triedy učiteľka a nechcel som jej nič vysvetľovať. Preto som si sadol na svoje miesto, a hoci som sa snažil dávať pozor, neustále som myslel na to, čo sa bude diať cez prestávku a po škole. Teraz to všetci vedeli, ak to aj teraz nevie celá škola, ak ešte nevideli tú fotku, do konca vyučovania ma budú asi poznať všetci. Ani som nemusel premýšľať nad tým, že kto uverejnil tú fotku. Bolo to jasné - Dávid a jeho partia.

Prestávky boli príšerné, stále si ma doberali hnusnými detinskými poznámkami. Nemalo zmysel ísť sa skryť na záchody. A aby to bolo ešte horšie, na biológii nás učiteľka rozdelila do dvojíc podľa abecedy, takže som skončil s Dávidom. Skvelé. Mali sme spraviť nejakú prezentáciu, do budúceho pondelka. Zapísal som si tému a body, ktoré tam máme spomenúť, pretože na Dávida sa v tomto určite spoľahnúť nedalo. Fakt úžasný deň.

Myslel som, že po škole ma čaká tá najhoršia časť. Marek a Denis sa ku mne v šatni hneď nahrnuli, ostatní sa pozerali čo sa bude diať. Marek mi začal niečo hovoriť a chcel ma sotiť, no Dávid ho zastavil a skočil mu do reči: „Dnes mu dáme pokoj. Mám s ním robiť prezentáciu na biolu a potrebujem dobrú známku, takže kým to nebude hotové, mu dáme pokoj!“
A bolo rozhodnuté. Nateraz mi dajú pokoj, ale čo potom?
„A ty ma čakaj, dohodneme sa,“ prikázal mi Dávid, hoci som už bol na odchode. Tak som teda čakal, kým si zaviaže šnúrky na teniskách a hodí na seba batoh.

„Budeme to robiť u mňa, ok?“ povedal. Bol to skôr rozkaz ako otázka, ale čo už. Neodporoval som, nemyslím si, že by to malo zmysel. Aspoň nebude vedieť, kde bývam (teda pokiaľ to už náhodou nevie, ale nemá odkiaľ). Dohodli sme sa, že na tom budeme robiť v stredu a piatok po škole.
„Prečo si to spravil?“ spýtal som sa ho, keď sa odomňa odpojil.
„Čo?“ nechápal.
„Tá fotka,“ vysvetlil som.
„Ver či never, ale nebol som to ja,“ povedal a odkráčal preč.