Chlapec v okne

"25"

Tomáš toho mal v škole zas veľa, tak som mu len na okno napísal odkaz, že to dopadlo dobre. A zvyšok pondelka som strávil učením a čítaním. Občas som pozrel smerom k oknu (no vlastne celkom často), no po Tomášovi ani stopy, zatiaľ asi môj odkaz nevidel. Odkaz na jeho okne sa objavil až na ďalší deň ráno, musel ho tam dať v noci keď už som spal. Stálo tam slovo super a za tým malé srdiečko. To ma trochu povzbudilo. Bol som s nervami v koncoch kvôli škole, nevedel som čo mám po včerajšku čakať. Snáď sa budem dnes vedieť ubrániť.

Pri vstupe do školy som však pocítil malý pocit víťazstva, pretože som párkrát začul vetu „To je ten chalan čo vrazil tomu druhému chalanovi“ a podobne. Pri vstupe do triedy padli na mňa všetky oči ako inokedy, ale teraz to boli iné pohľady, nie posmešné ani pohŕdajúce. Niektorí dokonca vyzerali akoby sa ma báli, a chvíľu po mojom príchode ostalo v triede hrobové ticho. Bolo to nepríjemné, ale nikdy mi v triede medzi ostatnými nebolo príjemne, takže to nebola žiadna novinka. Stále to bolo nahovno, len za iných podmienok.

Keď som uvidel Dávida, vedel som, že je v poriadku. Krvi mu síce tieklo včera dosť, musel som mu rozraziť peru, no nič strašné to nebolo, mal ju trochu opuchnutú a tmavšiu než zvyčajne. Skôr si myslím, že ho to viac zaskočilo než mu to ublížilo, a preto bolo včera tak rýchlo po bitke.

Deň ubehol pomaly ako zvyčajne. Ako vždy som počúval na svoju osobu rôzne poznámky, tentoraz však skôr obdivujúce. Asi sa mi nikdy nesplní môj sen, aby som mal od ľudí v škole pokoj. No predsa len ma trochu tešilo, že ma vidia ako niekoho, kto sa vie ubrániť a vie rozdávať rany, a nie ako toho šikanovaného chudáka.

Čo ma však prekvapilo najviac, bol rozhovor, ktorý viedol Dávid s Marekom a Denisom v šatni. Dávid vravel niečo v zmysle že už toho má dosť a končí s tým. Ani som do šatne nevstúpil, a čakal som skrytý kúsok od vchodu. Toto si musím vypočuť.

„Takže ten tepľoš ti raz vrazí a na ďalší deň sa ho už bojíš?“odfrkol si Marek.
„Nie, to nie preto. Jednoducho ma to už nebaví, bol som debil že som s tým všetkým začal. Mali by sme ho nechať na pokoji,“ hovoril Dávid a potom potichu dodal: „Je celkom v pohode.“
„Takže je celkom v pohode odrazu?! Úplne ťa oblbol za tých pár dní čo ste robili tú sprostú prezentáciu?“ rozčuľoval sa Denis. Zaujímalo ma, čo bude ďalej, no vrazil do mňa spolužiak.

„Sorry,“ povedal mi len, a upútal tak na nás pozornosť.
„Proste je koniec, hotovo,“ povedal Dávid a šiel preč. Tí dvaja na mňa pozreli, no nič nepovedali a tiež odišli preč. Toto bola príjemná zmena - nemusel som sa hnať zo školy a báť sa, čo si zas pre mňa pripravili. Tentoraz oni išli preč keď som sa zjavil ja.

V šatni som sa prezul a vyšiel som zo školy. Čo som nečakal, bolo, že Dávid stál pred školou. Nevyšiel odtiaľ náhodou pred niekoľkými minútami? Čakal na niekoho? Ako sa ukázalo, čakal na mňa. Keď som okolo neho prešiel, dobehol ma.

„Ahoj,“ povedal, „fakt prepáč za ten včerajšok. Nemal som sa ti pokúšať vraziť.“
„V pohode. Dopadlo to pre mňa dobre,“ povedal som.
„To hej. Ale zaslúžil som si to. Kde si sa to naučil?“ vyzvedal.
„To by si rád vedel, čo?“ uchechtol som sa, no potom som mu to prezradil: „Ten chalan z fotky, s ktorým som sa držal za ruku ma to naučil.“
„Vieš, fakt by ma zaujímalo, kto stojí za tou fotkou,“ zamyslel sa Dávid.
„To aj mňa. Čakal by som to od teba, ale vravel si že ty si to nebol, a po dnešku už asi nemám dôvod nedôverovať ti,“ povedal som, mysliac tým hádku v šatni. Popravde dnes mi už bolo jedno, že to všetci videli. Fotka a moja sexuálna orientácia sa už teraz vôbec neriešila, teda len niektorí ma odvtedy poznali pod prezývkou tepľoš a hovorili mi tak. Stále som sa síce riešil ja, no tentoraz kvôli včerajšku. Ale aj tak by som bol rád vedel, kto za to mohol.

S Dávidom sme sa ešte chvíľu rozprávali, a potom sme sa rozdelili. Úprimne, nečakal som až takýto zvrat. Ešte nedávno ma nenávidel, a teraz sme šli spolu zo školy. Okej, nebolo to úplne dokonalé, keď sme sa rozprávali to bolo niekedy až také nasilu, ale bol to pokrok. Neviem síce, či niekedy budeme kamaráti, to pravdepodobne nie, no keď by sme sa občas spolu bavili, nemuselo by to byť zlé.