Chlapec v okne

"12"

Hneď ráno som sa pozrel von oknom do Tomášovej izby. Nevidel som ho, no na okne mal nalepený papier s časom. 17:30. Asi čas nášho stretnutia. Najradšej by som sa do toho vrhol už teraz. Včera som mal na to síce trochu iný názor, ale stretnutie s Dávidom sa blížilo a fakt by som ocenil nejaké tipy ako sa brániť.

Do triedy som vošiel tesne po zazvonení, aby tí idioti nemali šancu odchytiť si ma pred vyučovaním. Na ich vražedné pohľady sa nedalo zvyknúť, aj keď som ich zažíval pomerne často. Napriek tomu som sa snažil sústrediť hlavne na výklady učiteľov. Vždy, keď ma vyvolali, som vedel, a vtedy sa z triedy ozývali pokriky ako „šprt“, „bifľoš“ a podobne. Klasika.

Po škole bolo mojím jediným cieľom dostať sa domov bez toho, aby si ma odchytili. Tenisky som mal na nohách, veci už zbalené v taške. V triede som už len čakal na zazvonenie. Učiteľ ešte dokončoval svoj výklad, a ja som bol čoraz viac napätý. Bol síce utorok, Dávid mal mať doučovanie, ale to neznamenalo, že si na mňa nenájde pár minút.

Konečne zazvonilo. Vybehol som z lavice, ako väčšina deciek. Prebehol som okolo šatne, vybehol som zo školy, a chcel som ísť domov. Začul som však Dávidov, Marekov a Denisov hlas, ako na mňa kričia a utekajú za mnou. Decká im uvoľňovali cestu a nenašiel sa nikto, kto by ich bol zastavil.

Mal som pred nimi menší náskok, chvalabohu. Bežal som po chodníku, keď vtom mi do očí udrelo známe miesto - cintorín. Vošiel som za bránu, bežal som medzi náhrobkami a hľadal som miesto, kam sa skryť. Už som počul ich hlasy a chvíľu na to aj vŕzganie brány. Včas som sa stihol skryť za veľký kontajer.

„Do riti, kde je?! Veď som ho videl vbehnúť sem!“ nadával Marek.
„Mali ste sledovať, ktorým smerom šiel! Ponáhľam sa na doučovanie!“ kričal Dávid a pozeral sa za každý náhrobok. Na prvý pohľad to bolo vtipné, no v tejto chvíli mi to vtipné neprišlo. Srdce mi šlo vyskočiť z hrude. Dúfal som, že nepôjdu mojím smerom.

Pozoroval som ich. Dávid si každú chvíľu kontroloval mobil, a asi po piatich minútach voľačo povedal Marekovi a Denisovi a vydal sa preč. Tí dvaja sa ešte obzerali naokolo, a potom si sadli na jeden z hrobov a zapálili si cigarety. Chrbtom ku mne. Toto mohla byť moja šanca na útek! Plot bol odo mňa asi desať metrov, preleziem ho a pôjdem domov.

Ešte som sa uistil, či si nevšímajú okolie, ale asi boli zarozprávaní. Skrčený som potichu našľapoval po chodníku. Pri plote som sa poslednýkrát obzrel - stále si ma nevšimli. Preliezol som plot, pri čom som narobil menší hluk, a letel som domov ako o život. Nevedel som, či si ma všimli, bolo dosť možné že áno, to mi však bolo jedno. Nedobehli by ma.