Chlapec v okne

"10"

V pondelok na geografii vyvolala učiteľka Dávida. On na mňa pri ceste k tabulu škaredo zagánil, z čoho som usúdil, že z toho obviňuje len a len mňa. Zrejme sa doma nemal na kom vyzúriť. Ach jaj, to teda dnes bude. Ak nezdrhnem zo školy dosť skoro, dopadne to zle. Rozmýšľal som, že by som napísal Aďovi, aby po mňa prišiel, no ako ho poznám, ešte by meškal. A rodičia boli v práci. Aj tak by určite nikto z mojej rodiny nechcel riešiť takéto veci.

Povedať niekomu o tom, čo mi robia, by nemalo zmysel. Učitelia by na nich možno v škole dávali väčší pozor, ale vonku by nebol nikto, kto by ma ochránil. Celá moja situácia bola na hovno.

Po vyučovaní som rýchlo bežal z triedy. Tenisky som mal na sebe, bundu v taške, do šatne nebolo treba ísť. Bežal som ešte chvíľu po tom, ako som stratil školu z dohľadu. Zastavil som, oprel som sa dlaňami o kolená aby som sa vydýchal a myslel som si, že som v suchu. To som sa pekne mýlil. O chvíľu ma niekto sotil na zem. Ten niekto bol Dávid. A vedľa neho jeho verní poskoci. Zrejme išli z druhej strany.

„Ty si si myslel, že mi utečieš? Po tom, čo sme pár dní neboli spolu?“ zaútočil na mňa slovne, kým som sedel na zemi. Denis s Marekom mi medzitým v taške hľadali peňaženku aby mi zobrali peniaze. Smola, nemal som ju tam. Keď to zistili, tašku aj s vecami odhodili nabok. Dávid ma schytil za tričko a postavil ma. Nejakým zázrakom sa mi podarilo vyšmyknúť si jednu ruku, a pokúsil som sa mu vraziť, ako som to spravil v mojich predstavách. Aj sa podarilo, no nie tak ako som chcel. Vrazil som mu do lícnej kosti, no nie nejak silno. Trochu ho to zaskočilo, no hlavne sa nahneval.

„To si odskáčeš,“ vrazil mi do nosa. Zacítil som niečo mokré, čo mi stekalo z nosa po ústach. Zrejme krv. Miešala sa s mojimi slzami. Išiel mi vraziť druhý raz, keď zrazu bolo počuť trúbenie a hnalo sa k nám auto. Chalani zdrhli, len ja som tam zostal stáť. Až keď z auta vystúpil Tomáš, mi došlo prečo mi to auto bolo povedomé. Jasné, veď bolo jeho. Ja idiot.

„Čo to bolo za ľudí? Prečo ti ubližovali?“ kládol mi otázky, kým sme sedeli v aute.
„Moji spolužiaci. A neviem prečo to robia. Možno preto, že som šprt alebo nejde mi šport. Som ľahký terč. Aj vtedy, keď som sa vracal domov mokrý, som si nebol zaplávať, ale to oni -čo si tu vlastne robil?“
„Dnes som skončil skôr, tak som chcel za tebou zájsť a spýtať sa ťa, či by sme nezašli do kina. Ale ako vidím, nie si v stave, aby sme niekam šli.“
„Vlastne do kina zájdem rád. Potrebujem vypnúť,“ povedal som. „A domov takto nemôžem ísť, Aďo už bude asi doma, nemôžem sa mu takto ukázať.“
„Mal by si to niekomu povedať,“ povedal.
„Tým sa nič nevyrieši. V škole by mi možno pokoj dali, no vonku nie.“
„To je pravda. Možno by si mal začať trenovať nejaké bojové umenie,“ navrhol.
„Veď vieš, že šport nemusím,“ pripomenul som mu.
„Ja tiež nie. A napriek tomu som asi dva roky chodil na judo. Kvôli takým idiotom, ako sú aj tvoji spolužiaci. Keď zisitli, že sa viem brániť, dali mi pokoj. Ak by si chcel, môžem ťa niečo naučiť, ešte si to pamätám. A vlastne to bolo celkom fajn.“

Zaparkoval pred jeho domom, a pozrel na okno mojej izby, kde bol stále nalepený môj odkaz. Zabudol som ho dať dole.
„Som rád, že boli super.“

Zobral ma k nim domov, kde ma zaviedol do kúpeľne a ošetril mi nos. Bolo vtipné, že som bol u nich trikrát, a z toho dvakrát mi ošetroval nejaké zranenie.
„Nemáš ho zlomený, bude to v pohode,“ povedal.
„Chvalabohu. Len keby to tak nebolelo. Ideme teda do toho kina?“