„Ja viem,“ povedal. Vstal, podišiel k autu a otvoril kufor, z ktorého vybral nejaké oblečenie a hodil mi ho. Bola to moja košeľa s nohavicami - oblečenie, ktoré som nosil na udalosti, kde sa bolo treba slušne obliecť.
„Odkiaľ to máš?“ spýtal som sa ho. Bol som vďačný za to, že mal so sebou moje oblečenie, keď trochu uschnem, si ho hodím na seba, ale prečo nemohol zobrať niečo praktickejšie? A prečo ho vlastne mal so sebou?
„Od tvojej mamky,“ vysvetlil, a vybral aj oblečenie pre seba. Tiež košeľa a nohavice.
„Prečo práve toto? Prečo si nemohol vziať...čo ja viem, tepláky a tričko?“
„Lebo ideme do divadla,“ povedal akoby sa nič nedialo.
„Fakt? A čo topánky? Máme len tenisky. A na aké predstavenie ideme?“ to divadlo ma celkom potešilo, ale mohol mi o tom povedať.
„Kľud, nie je to večerné predstavenie, budú stačiť aj tenisky. A dozvieš sa na mieste. Bude ti to známe, neboj.“
Keď sme trochu vyschli, obliekli sme sa a nastúpili sme do auta. Tomáš zapol hudbu - medzi pesničkami som rozpoznal tie, ktoré mi naposledy poslal - a znova sme bez slova cestovali. Začínal som byť už trochu hladný, Tomáš zrejme tiež, lebo mu zaškvŕkalo v bruchu.
„Ešte je pred nami jedna zastávka - mekáč,“ povedal. Nebolo to ďaleko. O pár minút sme už sedeli na sedačkách v McDonalde a napchávali sa hranolkami s kuracími nugetkami. Asi sme vyzerali trochu divne - dvaja chalani v oblečení možno príliš slušnom na toto prostredie a s ešte trochu vlhkými vlasmi. Ale bol som za takýto výlet vlastne rád. Vždy cez víkendy som bol len zavretý doma, toto bola príjemná zmena. A bol som neskutočne zvedavý na to divadelné predstavenie.
KAMU SEDANG MEMBACA
Chlapec v okne
Fiksi RemajaTim má pätnásť a neznáša ľudí zo svojej školy, lebo ho šikanujú a posmievajú sa mu. Keď zistí, že bude mať nových susedov, modlí sa za to, aby nemali decko, ktoré by sa pridalo k ľuďom, ktorí mu ubližujú. Našťastie je to obyčajná rodina s milým syno...
