Chlapec v okne

"1"

Dávid vysypal obsah mojej tašky na zem, zatiaľ čo ma jeho dvaja kamoši držali pri múre. Až tak ma to nehnevalo - poučil som sa, že si nemám nosiť do školy žiadne cennosti. Odkedy mi rozbil displej na mobile a ukradol peniaze, mám v taške len nevyhnutné zošity, učebnice a pero. Žiadna peňaženka s peniazmi, žiadny mobil a podobne. To platilo aj pre oblečenie a topánky - značkové veci som si do školy v zásade neobliekal.

Nevedel som, či je Dávid sprostý, že si to nevšimol, ale pokiaľ to nedal najavo, bolo to v pohode. Zopár zošitov pozbieram, to nie je problém. A ak by ich náhodou roztrhal, chýbať mi nebudú.

Hlavne som dúfal, že sa dnes ponáhľa a nebude mať čas zbiť ma. Bol štvrtok, a on sa každý utorok a štvrtok ponáhľal na doučovania, ktoré mu platili jeho rodičia. Nechcelo sa mu, neznášal učenie, ale chodiť tam musel. Preto väčšinou, keď ma zbil, to bol buď v pondelok, stredu alebo piatok. Vtedy mal po škole voľno.

Utešoval som sa predstavou, že už len necelý rok, a potom z tejto školy vypadnem. Do júla zostávalo ešte deväť mesiacov. Ostávalo mi len dúfať, že na strednej nebudú takíto tupci.

Neskoro som si uvedomil, že som spravil veľkú chybu. Mal som v taške knihu z knižnice. Zajtra bol posledný termín, musel som ju už vrátiť. Dávid ju zdvihol zo zeme.
„Povinné čítanie, vážne? Ešte k tomu pre stredoškolákov?"
Dúfal som, že nespraví to, na čo som myslel. Bohužiaľ začal robiť presne to. Ale nemalo zmysel brániť sa, dopadlo by to ešte horšie.

„Bola by škoda nevyužiť ten papier," povedal a vytrhol jednu stranu, z ktorej spravil lietadielko a hodil ho. Nedoletelo ďaleko.
„Vôbec to nie je kvalitné. Mal by si čítať iné knihy," povedal a začal vyšklbávať strany, až kým ho to neprestalo baviť. Tých strán tam bolo príliš veľa na to, aby ich vytrhal všetky. Potom to, čo po knihe ostalo, hodil na zem.

„Som rád, že sme sa takto pekne zvítali. Celý týždeň si sa mi vyhýbal," zasmial sa tým jeho odporným smiechom. Bola to pravda. Neviem ako, ale celý predchádzajúci týždeň sa mi podarilo vyhýbať sa mu. Teraz mi to dal dvojnásobne vyžrať.
Potom ma konečne pustili a išli preč, lebo Dávid povedal, že musí ísť na to sprosté doučovanie. Nakladačku vraj dostanem nabudúce. Zosunul som sa na zem a opretý o múr som pozoroval, ako vietor rozfúkal vytrhané strany. Fakt skvelé. Pozbieral som si veci, dal som si ich do tašky a šiel som domov.