Chlapec v okne

"5"

„V piatok si na mňa nepočkal,“ začul som známy hlas, keď som si zaväzoval šnúrky na teniskách. Bol pondelok po vyučovaní, bol som v šatni a snažil som sa čo najrýchlejšie vypadnúť zo školy. Neúspešne, Dávidovi a jeho parte som sa nevyhol. V duchu som si poznačil, že nabudúce sa nebudem prezúvať, a budem chodiť po škole v teniskách, aby mi to potom ušetrilo čas. Síce len pár sekúnd, možno minútu, ale aj to je niečo.

„Takže čo s tebou spravíme?“ opýtal sa. Ľudia, ktorí boli ešte v šatni, nás buď ignorovali, alebo pozorovali, no nezasahovali. Sem-tam som začul nejakú posmešnú poznámku na mňa. Od nikoho som ani nič iné nečakal. Nemali ma radi. Stavím sa, že ak bola niekde nablízku Samanta, bolo jej to jedno. Zasiahla by jedine v prípade, keby mohla byť predo mnou záchrankyňou.

Vstal som, a chcel som si hodiť tašku na chrbát, no Dávid kamoš Marek mi ju vytrhol z rúk a hodil na zem. „To teraz nebudeš potrebovať,“ zasmial sa, a chytil ma aj s Denisom za ramená, a tlačili ma na záchody. Stisk bol dosť pevný, bol som si istý, že v tej oblasti budem mať modriny, no to bolo teraz to posledné, čo ma trápilo.

Dávid otvoril dvere na záchodovej kabínke a jeho kamoši ma donútili kľaknúť si pred záchod. Snažil som sa ignorovať fakt, že som dosť silno dopadol na moje nezahojené kolená.

„Chyť mu ruky a drž mu ich za chrbtom!“ povedal Dávid Marekovi, a ten ho hneď poslúchol. Denis medzitým stál pred dverami a kontroloval, či niekto nejde. O takomto čase ale veľa učiteľov po chodbe nechodilo.

„Umyjeme ti vlasy, čo ty na to?“ smiali sa mi a tlačili mi hlavu do záchoda. Potom spláchli. Nech som sa snažil akokoľvek, vyvliecť som sa nemohol - držali ma tam príliš pevno. Chcelo sa mi plakať, vracať, a nevedel som sa poriadne nadýchnuť. Bolo to hrozne ponižujúce. To už ma mohli radšej zbiť.

Po pár sekundách mi hlavu vytiahli, dali mi chvíľu pauzu, nech sa nadýchnem, a o chvíľu som mal znova hlavu v záchode. Takto to zopakovali asi päťkrát, až kým videli, že už som bezvládny. Jeden z nich do mňa ešte kopol, a potom sa vydali preč.

Zostal som sedieť pri záchode, a keď som sa spamätal, postavil som sa. Umyl som si tvár v umývadle, a pomaly som šiel teraz už do prázdnej šatne, odkiaľ som si vzal tašku, ktorá stále ležala tam, kde ju hodil Marek, a vybral som sa domov.