Chlapec v okne

"26"

Na ďalší deň som prišiel do školy skôr ako zvyčajne. Teraz som sa nemusel báť, že si ma pred vyučovaním niekto odchytí. Jedine tak Mareka s Denisom, ale určite by mi niekto pomohol ak by šlo do tuhého. Alebo by som to zvládol sám. V šatni už sedela Samanta a robila niečo na mobile. Potom si ma všimla.

„Ahoj," pozdravila ma a prisadla si bližšie ku mne, „včera to bolo úžasné, ako si sa ubránil."
„Vďaka."
„Tak mi napadlo, nemohla by som zájsť k tebe? V piatok po škole napríklad? Že by sme sa porozprávali a tak," navrhla. Len to nie.
„Adrián o teba nemá záujem," odbil som ju hneď. Vedel som presne o čo jej ide. Ona prekrútila očami a urazene vstala, že pôjde do triedy. Cestou jej vypadol z krytu na mobile nejaký malý papierik. Podišiel som k nemu a zdvihol som ho.

„Hej, niečo ti..." začal som, no stíchol som keď som uvidel, čo je to za papierik. Bol to lístok do kina, na ten istý dátum a čas, aj na ten istý film ako keď som bol s Tomášom. Ešte som to prekontroloval, no všetko sedelo. Hneď mi bolo všetko jasné. Takže to ona stála za tou fotkou! Mal som sto chutí ju poriadne prefackať, no musel som si pripomenúť, že som od nej väčší, silnejší, a hlavne som chalan a nemal by som biť dievčatá. Sadol som si späť a rátal som do desať, dúfajúc že ma hnev prejde.

Kým som tu takto sedel, začali chodiť do šatne aj ďalší spolužiaci a spolužiačky, niektorí ma dokonca pozdravili. Milé od nich, že ich to po tých pár rokoch konečne napadlo. Radšej som sa vybral do triedy kým sa to tu úplne zaplní. Pri odchode ma však chcel potknúť Marek, našťastie som si to všimol a jeho nohu som prekročil.

„Neskúsiš na mňa tie tvoje karate triky?" posmešne sa spýtal Marek, zatiaľ čo sa Denis smial. Len som prekrútil očami a nijak som na to nereagoval. Denis ma sotil, no nie dosť silno. Otočil som sa práve včas, aby som uvidel, že mi chce vraziť, a zachytil som mu ruku, potom aj druhú takže nemohol nič robiť. Videl som na ňom, že dostal strach. Až potom som ho pustil a konečne som mohol ísť do triedy.

V triede si ku mne prisadol Dávid. Toto bolo prvýkrát po dlhom čase, čo som nesedel sám. Bol to nezvyk. Mali sme síce zasadací poriadok, podľa ktorého som mal sedieť už ani neviem s kým, no skoro nikto ho nedodržiaval.
„Nevadí že som si prisadol?" opýtal sa ma. Iba som pokrútil hlavou.
„Viem kto spravil tú fotku," povedal som mu.
„Kto?" opýtal sa.
„Samanta," prezradil som.
„A na to si ako prišiel?" pýtal sa ďalej.
„Dnes jej vypadol z mobilu lístok do kina, ten istý film aj čas na ktorom som vtedy bol," vysvetlil som. Ďalej sme sa už nerozprávali, keďže zazvonilo a do triedy došla učiteľka.

V priebehu dňa som zistil, je celkom otrava ale zároveň aj zábava sedieť s niekým. Dávidovi som musel stále niečo vysvetľovať, keďže si zmyslel že sa začne naozaj snažiť a chcel by si opraviť niektoré známky. A občas mal nejaké vtipné poznámky, pri ktorých som naozaj nemohol udržať vážnu tvár. Raz nás musela dokonca napomenúť učiteľka, a vtedy som už zvážnel a snažil som sa hlavne dávať pozor.