Secrets in the Storms

Kapitola 24.

Sedela tam, na útese a mračila sa.
Lov. Aký lov? To bola krádež! Krádež úlovku niekoho iného! Krádež úlovku dvojnožcov. Také niečo je predsa pod psiu úroveň.
Naštvane si odfrkla a založila si chvost pozdĺž labiek.
Pozerala dolu a dávala si dobrý pozor na rôznych dvojnožcoch ktorý by sa tam mohli vyskytnúť. Po minulej skúsenosti bola už o dosť ostražitejšia. A taktiež si dávala pozor na lode. A na ryby. Presnejšie na siete s nimi. So pstruhmi. Hoci voňali tak lákavo.. Nie. Žiadne také.
Ľahla si a položila si hlavu na predné labky. Povzdychla si a strihla ušami.
"Uhm. Všetko v poriadku?"
Linda sa prudko otočila, "uf..Sky prosím nabudúce už ma takto neprepadni, zľakla som sa" uchechtla sa.
Hnedý pes zahanbene zvesil chvost, "Prepáč, len som sa mal prísť pozrieť či ide na hornej hliadke všetko tak ako má"
"Áno..zatiaľ áno" usmeje sa, "nechceš si sadnúť? Je mi trochu smutno"
"Samozrejme" zavrtel Sky rozpolteným chvostom a sadol si k bielej fene.
Linda sa naň zadívala a uvedomila si že o svojom spoločníkovi toho vlastne veľa nevie, "Čo ťa baví okrem hliadkovania, Sky?"
"Mňa?" povypúlil hnedý pes oči, zrejme nebol zvyknutý že by sa oň niekto takto zaujímal..teda aspoň nie o jeho záľuby, "noo..uhm, spievanie?" v tvári trochu sčervenel.
"Spievanie?" vyplazila Linda jazyk, "Rád spievaš? To by som do teba nepovedala"
"Noo.." pes bol očividne trochu v rozpakoch.
"To nič, to nič, je to milé!" povzbudivo mu oblízla líce aby mu dokázala že sa pri nej nemusí vôbec hanbiť.
"Myslíš?" naklonil hlavu.
"Určite" zavrtela Linda čapatým chvostom.
"A ty? Okrem hliadkovania" dodal žartovne presne tak ako ona predtým.
"Hmm..počúvamie Kaia?" zasmiala sa.
"Počúvanie? Prečo nie rozprávanie sa s ním?" pouškrnul sa.
"Tak on je väčšinou ten kto hovorí" uchechtla sa Linda.
"Máš ho rada že? Kaia. Vidím ťa s ním často"
"Veľmi" usmeje sa Linda, "je to môj najlepší priateľ"
"Mhm..a niečo okrem počúvania Kaia?" zaškľabí sa na samojedku.
"Noo..prechádzky? Nie, nie, radšej spánok" uškrnula sa a hravo švihla chvostom.
"Oooh, samozrejme"
"A mám rada svoj strom"
"Ten pod ktorým neustále sedávaš"
"Presne ten" usmiala sa pri spomienke na košatú jabloň rozpínajúcu sa v tábore.
"No máš to teda veľmi zaujímavý život, hliadka Rosalinda" podpichol ju jemne Sky.
"Ja viem, ja viem a mám ho rada" oblízla si ňufák.
"No dobre. Asi by som mal ísť" švihol chvostom a postavil sa na labky.
"Uvidíme sa keď mi skončí trest..alebo cez prestávku" kývne Linda.
Nemecký ovčiak kývol tiež, otočil sa a odišiel.
Ach ako jej tento rozhovor tak dobre padol, zavrtela špičkou chvosta a potom si ho opäť založila pozdĺž labiek. Bola rada že sa o niekom zo svojej svorky mohla niečo nové. Malo by to byť povinné. Svorka by si mala zakaždým čo príde nový člen spraviť sedenie kedy si o sebe niečo pekné povedia aby sa dobre poznali. A aj keby si to ten druhý pes nezapamätal aspoň by si z toho mohol vyvodiť jeho povahu. Bolo by to dosť užitočné. Mohla by to Alfovi navrhnúť..no, možno neskôr.
Zvesila hlavu zo skál a spokojne pozorovala vodu. Hompáľala sa na nej presne tá istá loď ako včera takže si ľudia očividne nemienili dať pokoj ani potom čo ich včera psi šikovne obelstili a oslobodili fenku a Zeus ich okradol o ryby. Keď sa loď vyplavila na breh a zvesili sieť s ďaľším dosť slušným návalom morských pstruhov (vlastne si Linda nebola istá či niečo také v mori žije ale voňalo to ako pstruhy takže to aj volala ako pstruhy) Linde to pripomenulo že vlastne včera zabudla Alfovi povedať  o blízkosti ľudí. Síce po tom čo ju svorka musela zachraňovať pretože ju práve dvojnožci uväznili do drevenej pasce ktorú nazívali bedňa, mu to asi došlo no aj tak by mala podať hlásenie. Kto vie či si ostatní všimli tie ryby..? Vzhľadom na to že je už začiatok jesene a za chvíľu nastane zima by to mohla byť pre Nočnú svorku naozaj poľahčujúca okolnosť... Nie! Oni sú šľachetní svorkoví psi. Nebudú predsa kradnúť. Nie tak ako túlavý pudel Zeus ktorý žije so svojou slepou chorou matkou. Ale bolo by to zároveň tak jednoduché...
Linda potriasla hlavou. Už jej z toho slaného vzduchu čo štípe v nozdrách asi začalo šibať. Normálne by nad niečím takým nešľachetným určite vôbec neuvažovala..asi. Nie. Určite nie. Stopercentne nie.
Biela fenka si povzdychla a ružovými očami sledovala pláž a kolísajúce sa vlny. Čo tu bude celý ten čas robiť? Nemôže znovu zaspať. Už nie. A..zívla si. Zamračila sa naštvaná sama na seba.
Prečo musím chcieť furt drichmať? Nemôže byť zo mňa taký energický pes ako napríklad Kai alebo Mašlička a Šmudla? Aj keď..oni sú šteňatá. Kto vie akí budú keď vyrastú.
Myšlienkami sa vrátila k vlastnému detstvu.
Hoci keď tak o tom premýšľam.. ja som ani ako šteňa nebola príliš aktívna. Tiež som len spala. Očividne mi to zostalo. odfrkla si. Notak Linda, to ti nestačilo keď si stále spala u maminky ako šteňa? Nemáš toho spánku už dosť?! zavrčala na seba v duchu.
A zrazu sa jej pred očami vynorilo maminkine teplé biele bruško. Ach ako jej bolo dobre keď sa mohla schúliť k veľkej vyhriatej kožušinke svojej matky samojedky rovnako ako ona. Teraz by sa jej to teplo tak zišlo. A to lahodné mliečko. Vedľa nej sa hemžili aj ďaľšie bledé šteniatka. Počula tlkot ich malinkých srdiečok. Ich teplé telíčka ju obklopovali zo všetkých strán takže jej bolo ešte teplejšie...
A potom Lindu opäť ovial studený morský závan a tá krásna predstava bola znovu preč. Rosalinda zúfalo a na prázdni cvakla zubami. Kto vie kde sú vlastne jej súrodenci? To je jedno. Teraz je tu, má svoju svorku a musí si plniť svoj trest. Opäť sa zamerala na kamenistú pláž. Uvidela tam psa. Zase. Tmavého. Tackal sa po pláži smerom rovno k siete.
Zeus prečo si nedáš pokoj?! zakvílila Linda v hlave. Ale už nemienila ísť dole. Iba pozorovala ako sa silueta približovala k trepotajúcim sa rybám.