Kapitola 9.

12 2 0
                                    

Následujúce dni bola Linda opäť celá nesvoja. Bolo jej to ľúto lebo Alfove hlasivky boli už v poriadku. Aurora sa trochu ukľudnila, hoci stále občas obdarovala nových členov nedôverčivými pohľadmi no dvojica sa zatiaľ celkom osvedčila. Olympus a Mary pôsobili ako normálni, milí a kamarátski psi. Pre svorku boli prínosom. Lovili vynikajúco. Síce ešte až tak dobre nepoznali loviská no učili sa veľmi rýchlo. Linde sa pozdávali. No čo sa jej nepozdával bol ten tieň. Áno, stále. Nervózne pochodovala po tábore a dumala. Mohol to byť iba výplod jej mysle? Pochybujem. skonštatovala si v duchu, bolo to moc skutočné na to aby si to jej rozum iba vymyslel. Mala by sa o tom zdôveriť Kaiovi? Určite by to niekomu vykecal..Ale aj tak to určite časom zistí svojimi otravnými otázkami. A aspoň si s tým nebude musieť lámať hlavu sama. Keď za ňou príde tak mu to povie. Kde je vlastne? Linda nakrčila nos a začala sa obzerať. Väčšinou hocikde sa pozrela zazrela jeho ryšavú srsť. Buď ako sa rúti rovno k nej alebo ako sa šantí so šteňatami. No teraz..?
Oh! Jasné! Má predsa hliadku.
Linda silno potrasie hlavou. Musí si prestať so všetkého robiť takú veľkú hlavu úplne zbytočne. Vo svorke je pokoj a ona by si ho mala užívať.
A nemala by som to povedať Alfovi..?
Nie! To určite nie! Len teraz sa vyzdravil. Nemôže ho hneď začať zaťažovať niečím čo možno ani nie je pravda. Ale bolo to tak reálne... Mala by na to
prestať myslieť. Prechádzka jej určite pomôže.

"HLIADKY!"
to zvolanie bolo pohladenie pre Rosalindine ušká. Alfov hlas bol späť. Taká bola rada.
Okamžite pricupkala ku skalke z ktorej sa týčil veľký čierny pes.
"Rosalinda, vezmeš poobednú hliadku, pôjdeš sama"
Linda prikývla no bola mierne neistá..stále jej z mysli neušiel ten tieň... No Alfa pokračoval.
"Kai ty si oddýchni, Sky máš nočnú hliadku" kývne na psa s rozdeleným chvostom a ten mierne zvesí uši no neodporuje. Linda si povzdychne a všetky zhromáždené hliadky zborovo vyhŕknu, "ÁNO ALFA" a rozídu sa kam majú.
Linda nervózne vkročí na trasu poobednej hliadky ktorá vedie cez les. Snažila sa pôsobiť pokojne, nevylučovať moc vela pachu strachu aby neprilákala predátory no inak sa jej klepali celé nohy. Už si tým bola istá. Tá silueta bola reálna. Stopercentne.
Neisto sa túlala lesom. Uši mala stále nastražené a svaly napnuté aj keď vedela že by moc proti ďalšiemu psovi nezmohla..pravdepodobne. Možno keby bol takej veľkosti ako Turtle.
Zakaždým čo i len maličko zašuchotalo lístie vycerila tesáky a dala sa do pozoru. No zatiaľ nič. Občas vybehla veverička no jednak Rosalinda nebola lovec a jednak mala teraz úplne inú úlohu. Hliadkovať. A možno taktiež zistiť komu tieň patril. Mala toho plnú hlavu. Čo keď je nebezpečný..?
A zrazu. Akoby si to sama pritiahla ju niečo zdraplo za nohu.
"Au pusť ma!" zvrieskla a začala sa metať no čeluste sa jej zvierali okolo bledej nohy a ťahalo ju to do kríkov. Vedela komu tie zuby patria. Ďalšiemu psovi. Kučeravemu. A čiernemu.
Psisko ju chvíľu vlieklo, Linda vrieskala no jej oponent bol ticho. Nezľutoval sa. Neskôr ju šmaril do stromu. Ale nie aby ju to zabilo či nejak vážne zranilo. Len aby to ňou zatriaslo a aby si uvedomila jeho silu.
"Teraz ma dobre počúvaj ty svorkáčka" zaškrípal zubami svalnatý pudel, "utečieš a si mŕtva je ti to jasné? Potrebujem službu"
Linda kňučala na zemi, naozaj teraz nemala chuť a ani silu utekať ale prečo by sakra mala pomáhat niekomu kto ju práve zdrapol, zatiahol do krovia a hodil do kmeňa stromu?!
No pes pokračoval akoby sa ani nechumelilo, "Chvíľu som vašu svorku sledoval. Viem že mát liečiteľku, potrebujem byliny. Nevyznám sa v tom ale vy áno" zasyčí.
"Má-Máme len Omegu.." zasypí Linda bolestivo, nôžkou jej trhalo a oškretý bok ktorým sa šuchla o drsnú kôru ju nepríjemne pálivo svrbel.
"To je jedno!" dupne labou čierny pes. "Potrebujem byliny!"
"A-aale na čo..?" Linda bola vystrašená z tónu reči tohto pudla.
"Čo je teba do toho?!" prebodol ju pohľadom a zvraštil nos.
"No..musím to vedieť aby som vedela aké b-byliny priniesť" zaskučala. Bola ochotná urobiť čokoľvek aby ochránila svoj vlastný život a taktiež aj svoju svorku. Pár bylín nikomu chýbať určite nebude. Dúfam...
"Fajn" zavrčí brčkavý pes nedôverčivo, "kašeľ. Kašeľ a malátnosť"
"N-Nevyzeráte malátne-"
"To nie je pre mňa!" odvrkne agresívne pes.
Linda prekvapene zažmurká, že by mal tento pes družku?
"Je to...pre moju mamu" Linda sa ani nemusela pýtať. "Potrebujem to čo najrýchlejšie. Ak to nedonesieš do východu slnka zajtrajšieho dňa tak si ťa nájdem a každému z tvojej svorky postupne touto labou roztrhnem hrdlo!" varovne zdvihol prednú labu.
Linda vyplašene zakňučala a kývla.
"A teraz zmizni!"
Nebolo Rosalinde treba dvakrát hovoriť, okamžite sa otočila a aj s pohryznutou labou pelášila preč čo najďalej. Bolo ti to treba?! Na čo si sa tým zaoberala ty krava! nadávala na seba v hlave. Ako teraz vysvetlí tú zranenú nohu svorke? Musí niečo vymyslieť, niečo vieruhodné. No mala ešte trištvrtinu trasy pred sebou rozmýšľať nad nejakým dobrým scénarom. Ale bola príliš rozklepaná. Najprv sa musela ukľudniť. Sadla si na kôpku lístia a zhlboka dýchala. Nemohla uveriť tomu čo sa práve stalo a do čoho sa to práve zaplietla. Pokoj bol razom preč.

Secrets in the StormsWhere stories live. Discover now