Secrets in the Storms

Kapitola 25.

Pes k nej zdvihol hlavu. Slaný vietor zrejme stočil smer a zavial Lindin pach k zlodejovi. Rosalinda sa rozštekala, Zeus sa pozeral na ňu a nevšimol si prichádzajúcich ľudí. Boli rovnakí ako včera ale bolo ich o jedného menej. Votrelec sa spamätal neskoro. Človek ho popadol za kožu na zátylku a zdvihol ako bezbranné šteňa.
Linda vstala, cúvla a zakňučala. Prisahala si že tam dole už nepôjde. Nechcela znova skončiť v tej tmavej bedni ale ani nechcela aby tam skončil niekto iný. Prehltla guču v hrdle a rozbehla sa dolu útesom.
Jej psia česť jej nedovolila nechať sa toho bezbranného psa zmietať sa v spároch ľudí. Čím viac sa približovala tým bol pes menej Zeus. Keď sa pozerala zhora bola si istá že to je on..kto iný by ešte kradol ryby? No z bližšieho pohľadu si všimla hnedobiele škrvny. A pach. Ten pach. Bola to fena. A nie len to. V tom pachu bolo ešte čosi povedomé...
Amira!
Áno. Ten pes ktorý sa vrtel a snažil sa vymotať zo zovretia rybárov bola Amira. Nedalo sa nič robiť, musela jej pomôcť. Neodpustila by si ak by fenka skončila v tej zatuchnutej debničke..navyše ona nemá svorku ktorá by ju vyslobodila. Linda sa zhlboka nadýchla a zavrčala čo najstrašidelnejšie ako mohla. Dvojnožci sa k nej obrátili a rozosmiali sa. Samojedkin anjelsky výzor jej k strašidelnosti asi veľmi nepomáhal no ona sa ich rehotom odradiť nenechala. Roztvorila čeľuste a zahryzla sa jednému do ruky. Dvojnožec zrúkol a pustil Amiru. Rosalinda pevne držala človečiu ruku, pevne no nie tak aby mu veľmi ublížila, len tak aby sa viac nezameral na Amiru.
"Bež!" zabrblala cez pásikavý rukáv rybára.
Amira cvakla druhému rybárovi pred tvárou. Ten sa zľakol a čiernu fenku odhodil. Amira s kňučaním dopadla na zem, nešikovne sa zdvihla a vybehla preč. Linda pozrela za frčajúcou sučkou, usúdila že to už stačí, pustila rukáv námornického trička a bežala smerom k lesu tam kam aj Amira.

Keď si Linda myslela že je dostatočne ďaleko, zastavila a vydýchala sa. Sadla si a poobzerala sa či nezazrie Amiru. Nechcela na ňu volať alebo niečo, stále si nebola istá či by ju ľudia z pobrežia nepočuli.
No ani nemusela. Tmavá fenka prišla v okamihu sama. Pozrela na načuchorenú a zadýchanú samojedku. Sklopila uši a zahanbene prekračovala z labky na labku.
"Ďakuje-.."
"Čo to do teba vošlo?" zakňučala Linda, "To ste sa so Zeusom dohodli?!"
"Aký Zeus?" naklonila hlavu Amira.
Linda mala chuť si otrieskať hlavu o strom, "eh..nikto."
"Kto je Zeus?" Amira začala byť podozrievavá.
"Nie je to jedno? Prečo kradneš jedlo? Vie o tom Kai?" prskla Linda.
"Nie.. nie je môj rodič"
"Vy nesvorkoví psi nemáte ani trochu úcty!" rozhorčovala sa biela fenka.
"Jasné že tomu nechápeš keď tebe denne napchávajú brucho lovci! To je život že? Ale nie každý má také šťastie" zavrčala Amira.
"Lenže Kai ťa k nám volal. A ty si odmietla, aj ty si mohla byť nasýtená keby si si to rozmyslela"
Nie že by som ťa v mojej svorke nejako extra chcela...
"Ja som si myslela že do svorky sa má ísť pretože chce pes niekam patriť a nie preto aby sa nažral" zaškľabila sa.
Lindou stúpal hnev. Zvyčajne pokojná fenka sa triasla od zúrivosti. Čo ju naozaj dokázalo vytočiť bolo poškodenie psej česti niečím takýmto. A ešte ju osočovať z toho že sa pridala do svorky len preto aby sa najedla? Drzosť. No nemala chuť sa hádať.
"Nabudúce ťa pred nimi nezachránim tak si dobre rozmysli či ešte niečo ukradneš" prehlásila najpokojnejšie ako dokázala, zvrtla sa na huňatých labkách a odišla.

Vrátila sa do tábora. Šichta na studenom útese sa konečne skončila a tak si mohla ísť spokojne vydýchnuť pod svoj obľúbený strom. Na kamennom výklenku si zvykla na nepríjemný mrazivý vietor no cítila že aj v tábore sa už začína ochladzovať. Zimnejšie časti roka sa blížili. Aj zelená koruna Lindinho stromového kamaráta sa pomaly začala sfarbovať dohneda. Jeseň sa blížila. A nielen Linda to začala pociťovať. Lovci sa išli pretrhnúť aby jalovili dosť zásob. Keď príde zima bude zázrak ak nájdu dostatok koristi pre celú svorku. Hliadkari naopak chodili menej. Omega bola celý čas zalezená v dúpeti namiesto toho aby sa vyhrievala na slniečku v prítomnosti mohutného Caesara. Ani huňatý tretí pes Charles netrávil toľko času vztýčený na svojej skalke ale radšej sa hrial v klbku vo svojom brlôžku. Skrátka všetci boli radšej v teple. Teda okrem lovcov. Rosalinda ich húževnatosť naozaj obdivovala. Jasné bola to ich povinnosť a zároveň to bolo aj v záujme ich prežitia. Svorka znova fungovala tak ako mala. Ale nie len preto aby si všetci napchali bruchá tak ako si to myslela Amira. Keby lovci chceli mohli by pokojne odísť, rozdeliť si úlovky medzi sebou a celá svorka by umrela hladom. Ale oni k sebe patrili. Hliadky k lovcom, Alfa k Omege. Všetci spolu. Pretože každý z nich bol niečím užitočný. Ba aj šteniatka, i keď len preto že ich škriepky pobavili každého člena v tábore a tak medzi svorkou udržiavali pozitívnu atmosféru. Boli jeden celok. Potrebovali sa navzájom. Preto je lepšie byť vo svorke. Keď ste jedinec musíte robiť všetko naraz. Dávať pozor, obraňovať sa, loviť ba aj veliť. Linda zdvihla hlavu k oblohe a nadýchla sa čerstvého vzduchu bez slaného zápachu.
Ach aký krásny je život vo svorke.