Secrets in the Storms

Kapitola 2.

"VY?!" Beta prenikavo vyštekla na šteniatka. Naozaj zúrila, "VY NEMOŽNÉ HLÚPE ŠTENCE!" Bledá fena zdvihla ozrutnú labu a zahnala sa ňou po krčiacich sa mláďatách.
"Dosť!" pred malé psíky sa postavil veľký fľakatý samec.
"Caesar?!" zagánila Beta na člena ktorý sa jej odvážil odporovať.
"Sú to len šteňatá!" lovec urputne bránil psíčatá. Rosalinda si ho poriadne premeriala. Nie je veľmi výrečný, možno až trochu chladný no ako jediný sa ich dokázal zastať aj keď pri tom musel odporovať vyššiemu postaveniu. ticho ho obdivovala v duchu.
"Ako sa o považuješ!" zavyla Beta a vrhla sa na lovca. Ten už však neodporoval. Fena vysokého postavenia sa mu silno zahryzla do ucha a natrhla mu ho. Caesar zakňučal a keď sučka popustila, stiahol uši, zdravé aj natrhnuté, chvost a odplazil sa ďalej. Linda sa mu nedivila. Už nemohol nič urobiť.
Dve obvinené mláďatá sa ešte stále krčili a triasli.
"Máte jediné šťastie!" Beta varovne cvakla istrými zubami pred tváričkami roztrasených šteniat. "Charles, postaraj sa o tábor," zagánila na huňatého bieleho Tretieho psa, "Ja teraz musím zistiť čo s Alfou.."
"B-Beta, ja..viem trochu s bylinkami a možno b-by som-" vystúpila z radu skrčená Omega.
"Nie!" prerušila ju Beta ráznym zavrčaním, "Radšej odprac to jedlo, myslím že už nikto nie je hladný" postupne si všetkých premeriala agresívnym pohľadom akoby chcela všetkých uistiť že odporovať jej nie je dobrý nápad. A tak všetci mlčali. Lovci a Beta odniesli Alfu do jeho dúpeťa. Až potom sa ozvalo nespokojné mrmlanie hladných členov.
Tretí pes si sadol na vyvýšenú skalku a pozorne sledoval každý krok v tábore. Linda stiahla uši. Celá situácia ju veľmi znervóznila. Ako sa tam tie bobule dostali? Ako by sa to šteňatám s tak nemotornými pacičkami podarilo? Čo bude teraz s našou Alfou? hlavou jej vírilo veľa otázok. No ani na jednu zatiaľ nedostala odpoveď. A možno ju ani nedostane.
Situácia sa neupokojila ani večer. V dúpeti s Alfom už zostala iba Beta a ostatní ticho čakali na nejaké výsledky. Akékoľvek. Všetci len mlčky pozerali..do zeme, na oblohu, na ostatných. A čakali. Všetci boli skľúčení. A najmä dve malé psíčatá. Ležali pod stromom a chúlili sa k sebe. Každý pes ktorý okolo nich prešiel im venoval opovržlivý pohľad a každé zavrčanie prijmelo psíky sa k sebe stúliť ešte väčšmi. Jediný ktorí k smutným šteniatkam prišli a láskyplne im oblízli ušká aby im dali najavo že im verili boli Caesar a drobná Omega. Aj Linda by prišla, lenže ju ako vždycky zamestnával Kai.
"Nerozumiem ako mohli. Ako sa im to podarilo? Ako sa vôbec dostali k tomu úlovku bez toho aby si ich niekto všimol?" mal tiež toľko veľa otázok ako Linda. "Beta poriadne zúrila.." pokračoval jeho monológ. "A čo keď to Alfa nezvládne? Je to predsa jed. Dusil sa. Vlastne sa divím že ešte nie je mŕtvy..teda nie že by som to chcel ale.. To nám potom bude vládnuť ona?" ukázal pyskom smerom k dúpeťu kde bola Beta s nemohúcim Alfom.
"Asi..asi áno" hlesla ticho Linda a v hrdle sa jej nahromadila guča. Beta? Ich Beta ako Alfa? To by bolo mierumilovnejšie spáchať samovraždu. Nie že by som Betu nerešpektovala ale to si naozaj neviem predstaviť...
"Musíme dúfať že Alfa je dosť silný na to aby prežil..otravu" ryšavý pes očividne stále nebol schopný uveriť že ich Alfu jedovaté bobule nezabili rovno na mieste.
"Myslím že tým plodom pripisuješ väčšiu moc ako majú, Kai." snažila sa ho Linda opraviť čo najopatrnejšie. "Nevieme koľko ich vlastne Alfa prehltol, hneď ako sa zahryzol, kusy vykašľal." skonštatovala jemne.
"Hm.. Ale čo si tie šteňatá mysleli?!" prešiel zrazu na inú tému, "V čom by im vlastne otrava nášho Alfu pomohla?" rozhorčoval sa naďalej.
"Prečo sa to pýtaš zrovna mňa Kai?" spýtala sa Linda. Hoci nechcela možno to vyznelo trochu podráždene.
Kai stiahol uši a sklopil zrak, "Neviem. " zamrmle. "Nečakal som od teba odpovede..len som sa s tebou chcel porozprávať" zdvihne k nej oči v ktorých si Linda všimla podivné iskričky. "lebo si moja najlepšia kamarátka"
Linde prišlo ryšavého psa ľúto. Aj keď bol možno občas trochu otravný stále to bol jej priateľ, "Chceš si zahrať naháňačku?" vyplazila jazyk, dala sa do hravej pozície a hravo zavrtela chvostom. Kaiovi sa v jeho zelenkavých očiach ešte väčšmi zalesklo, zdvihol zadok a energicky švihol oranžovým chvostom.

Tretí pes sa vytýčil na skale a zavyl najsilnejšie ako vedel,
"SVORKA SPAŤ"
Bolo to iné ako Alfa. Veľmi iné. No aj tak sa všetci pobrali do svojich kamenných dúpetí. No..všetci. Teda až na Lindu ktorá vedela že pre ňu to neplatí. Alfa ešte predtým než zjedol otrávený kus lane, rozkázal Linde nočnú hliadku. Alebo aspoň by to ešte malo platiť. pomyslela si snedá sučka. Popriala Kaiovi dobrú noc a nebránila sa pocitu žiarlivosti. Alebo skôr závisti? Áno, závidela mu. Závidela že môže ísť spať do vyhriatého mäkkého plechu v dúpeti. Síce si predtým dosť dlho pospala no rozruch v tábore ju tak vystresoval až bola z toho opäť unavená. No vedela že musí. Kto iný by potom uchránil svorku cez noc? A tak chodila. Okolo a okolo. Hranice, tábor, dúpeťá, cestička, hranice, tábor, dúpe-
Siluety. Dve. Malé. Linda vedela komu patrili.
"Mašlička, Šmudla čo robíte tak neskoro večer von z dúpeťa?" šepkala Linda keď k nim doklusala.
Psíčatá na seba pozreli. Vymenili si nerozlúštiteľné pohľady, chvíľu mlčali a potom sa obrátili na Lindu.
"Musíme ti niečo povedať.." začal Šmudla.
"Tú otravu sme tam nedali my!" vypleštila oči malá rottweilerka a Linde sa na pár sekúnd zatajil dych.

910 slov, yay :D! Viem, nie o moc viacej ako minule ale aspoň niečo xd. Dúfam že vás čítať tieto kapitoly baví aspoň z polovice tak ako mňa písať lebo omg ono sa to píše hádam samo. No nič, tak dúfam že sa vám táto kapitola proste páčila a..nwm môžete mi napísať názor do komentov, ďakujem xd.