привет солдат (Hello, soldier; Winter Soldier/ Avengers)

17

Maria sa zobudila v strede v noci. Nie, že by mala zlé sny alebo niečo také, skrátka precitla. Ležala na Buckym, ktorý ju stále pevne obímal. Jeho hrudník sa pokojne dvíhal a ona spolu s ním. Prepadli ju mierne obavy, keďže si bola vedomá svojej váhy, obávala sa či sa Buckymu zle nedýcha. Chcela z neho zliezť, no to bolo prakticky nemožné.

,,Bucky," zašepkala a zľahka mu poklepkala po hrudi. No, Bucky len niečo zamrmlal, ale jeho stisk mierne povolil. Maria sa opatrne vyšmykla z jeho objatia a postavila sa z postele. Prehodila cez neho deku, nech mu nie je zima a pobrala sa do kuchyne.

Na malých digitálkach svietil čas 5,43 ráno, čo Mariu nijak zvlášť neprekvapilo. Zo skrinky, ktorá bola priamo nad kuchynskou linkou vytiahla čistý pohár, do ktorého si z vodovodného kohútika napustila vody. Napila sa a prešla do obývačky, ktorá bola s kuchňou šikovne prepojená. Dávala pozor, aby nepostúpala Buckymu po oblečení, ktoré mal rozhádzane všade po zemi.

,,Asi mu prídem cez víkend upratať," pomyslela si a sadla si na gauč. Zrak jej padol na spis, ktorého obsah bol rozhádzaný po stole.

,,Pochybenie agenta," výdychla a vzala do rúk jeho fotku, ktorá bola pripojená k spisu.

,,Desím ťa vo snoch?" ozvalo sa za ňou a Maria sa otočila.

Bucky sa opieral o stenu. Mal oblečené len spodné prádlo a ruky mal prekrížené na hrudi.

,,Bola som smädná. A už aj tak nezaspím," usmiala sa Maria a Bucky si k nej prisadol. Zrak upieral na už spočítané papiere.

,,Myslel som že ma budeš nenávidieť," hlesol po chvíli.

,,Chcela som ale chcela som si to prečítať celé. A ešteže som to spravila," odvetila Maria a pohár s vodou položila na stôl. Bucky ju objal okolo ramien a ona sa k nemu pritúlila.

,,Nikdy si to neodpustím."

,,Bucky," pozrela na neho Maria, ,,Ja žijem. Nie som ďaľšia tvoja obeť."

,,Tak prečo máš potom jazvy na hrudi?" pozrel jej Bucky do očí. Slzy sa mu drali na povrch, no Maria ich palcom zotrela.

,,Mňa by skôr zaujímalo, prečo som prežila? Videla som ten záznam, vystrelil si bez mihnutia oka. Ten, ktorý ma držal utiekol a som si istá, že ty si mal rovnaký rozkaz. Tak prečo si to nespravil?"

Bucky sa zhlboka nadýchol. V očiach mu bolo jasne vidno, že vie odpoveď na jej otázku. Vedela, že je jednou z jeho špatných spomienok

,,Nechceš mi odpovedať?"

,,Šaty. V ten deň si mala ružové šaty. Rebecca mala rovnaké," hlesol.

,,A Rebecca je?"

,, Rebecca Elizabeth Barnes," upresnil Bucky, ,,Pred tým som ju nazval Elizabeth lebo odkaždého to striktne vyžadovala."

,,Prečo?"

,,Dozvedela sa že v Londýne žije dievča tiež s menom Elizabeth, ale ona sa raz stane kráľovnou," pousmial sa Bucky, ,,Tie šaty som jej kúpil za prvé peniaze, ktoré som si zarobil a z časti našetril. Ak si dobre spomínam bola to jedna z prvých kolekcií od Chanel. V Amerike to stálo nehorázné peniaze, ale ona po nich tak túžila. Viem, že si ich chcela obliecť na prvé rande. Bohvie či sa jej to podarilo."

,,Myslel si si že som tvoja sestra?"

,,To neviem. Jediné na čo si spomínam je že mi niečo hovorilo, aby som ťa tam nenechal. Videl som ako sa ti preklapávali oči od bolesti. Možno... možno som ťa chcel zachrániť, len preto lebo som sa netrafil hneď... neviem. Prepáč, ak to nie je dosť."

,,Je toho viac ako dosť, vďaka," povedala Maria a pobozkala ho zľahka na pery. Chcela sa odtiahnúť, ale Bucky jej to nedovolil a znova ju stiahol do bozku.

Miestnosť zaliali prvé lúče, no to ich neodradilo v pokračovaní. Bol to ten bozk, ktorý pre nich znamenal všetko. Bol to ten bozk, ktorý im obom hojil rany minulosti a dával malú nádej do budúcnosti.

Bucky Mariu povalil pod seba, no ona ho stopla.

,,Musím ísť do práce."

,,Už ti niekto povedal, že s tebou nie je žiadna zábava?" zamrmlal naoko urazene Bucky.

,,Ale veď večer sa znovu uvidíme, tak nesmúť," venovala mu bozk na čelo a zuteklala do kúpeľne.

Obaja sa nachystali a vyrazili do ulic rušného New Yorku. Dali spoločné raňajky v kaviarni, ktorá bola neďaleko Mariinej ordinácie.

Bucky každých pár sekúnd nenápadne skenoval svoje okolie. Mariu zas prepadol nepríjemný pocit zo včerajška.

,,Si v poriadku?" Spýtal sa jej Bucky.

,,Áno, samozrejme," usmiala sa Maria a odpila si z kávy.

Bucky ju vyložil tam, kde pracovala.

,,Kedy končíš?" spýtal sa, keď vystúpila.

,,Posledný pacient má prísť o šiestej. Čiže asi o ôsmej," odvetila Maria.

,,A pôjdeme k tebe či ku mne?"

,,Ku mne! Lebo ten tvoj neporiadok by som už nezniesla." vyhŕkla Maria a Bucky sa zasmial.

,,Priznaj to. Aj tak ma miluješ."

Maria sa k nemu naklonila a jemne ho pobozkala, ,,Milujem ťa."