привет солдат (Hello, soldier; Winter Soldier/ Avengers)

29

Maria si všimla, že jej diár chýba až niekedy poobede.

,,Dnes to už nemôže byť horšie," povzdychla si a a unavene si sadla za stôl. V tom jej zazvonil mobil. Volal jej Steve.

,,Ahoj, Steve," prijala hovor.

,,Ahoj, Maria. Ako sa máš?"

,,No, mohlo by to byť horšie. Čo ty?"

,,No, mám to tak nejak podobne. Volám ti, aby som ti povedal, že sme našli Nikolaja."

,,Oh, kde bol."

,,V Moskve. U vašej matky."

Maria sa odmlčala. Telom jej prešla silná emocionálna bolesť a na hrudníku ju zovrelo. I napriek tomu sa zhlboka nadýchla a pozrela dohora. Ľudia to zvyknú robiť, keď sa snažia neplakať. A Maria sa dnes snažila najviac, ako len vedela. Nemala dobrý deň a Steve jej teraz príliš nepomáhal. Tušila, čo je pravý dôvod tohto telefonátu.

,,Maria? Si v poriadku?" spýtal sa jej ustarostene Steve.

,,Áno, áno. Len som to... nečakala."

,,Odovzdali sme ho príslušným orgánom, ale mala by si vedieť, že tvoja mama..."

,,...Zabil ju. Ja viem."

,,Ako?"

,,Nikolaj sa nevie ovládať. A pokiaľ som mu povedala pravdu. Ja...musela som mu povedať, že ho mama oklamala. Musela som mu povedať všetko o otcovi. Ja... Steve ja som odsúdila vlastnú matku na smrť."

Maria začínala panikáriť. Rýchlejši dýchala a mala pocit, každých päť minút môže odpadnúť .

,,Idem za tebou. Si v práci?"

,,H - hej."

Steve zložil a Maria sa snažila ukľudniť. No, nedalo sa. Všetko na ňu doliehalo. Udalosti posledných týždňov boli chaotické, nelogické a vysoko bolestivé. Po dlhých rokoch si Maria opäť želala zomrieť.

Steve sa k nej dostal, keď už mala najhoršie za sebou. Našiel ju sedieť na gauči, na ktorom zvyčajne sedávajú jej pacienti. Obímala si kolená a dívala sa von oknom.

,,Maria?" oslovil ju opatrne Steve.

,,Vždy ma znervózňovalo, keď sa pacienti dívali von oknom a ie na mňa či do miestnosti. Teraz už chápem," povedala uplakaným hlasom, ,,Ten výhľad zmierňuje ten pocit bezdradnosti a úzkosti, ktorú majú."

Steve si k nej prisadol a opatrne ju objal okolo pliec. Maria sa o neho oprela.

,,Vezmem ťa domov?" spýtal sa jej pochvíli.

,,Tam ma nikto nečaká. Len tie spomienky, ktoré ma naháňajú po nociach."

Steve sa zamračil: ,,Spomenula si si na Buckyho?"

Maria sa nachvíľu odmlčala. Uvažovala, akými slovami podať to, čo práve cíti.

,, Nie sú to konkrétne spomienky, skôr len záblesky. Akoby sa môj mozog snažil na neho zabudnúť, ale moje srdce mu to nedovoľuje."

Steve sa nachvíľu odmlčal a viac si Mariu pritúlil k sebe.

,,Ak chceš," začal, ,,Môžeš zostať dnes v Stark Tower. Nebude tam nikto okrem mňa a Sama," navrhol jej a Maria prikývla.

Steve jej pomohol zbaliť všetky potrebné veci a spoločne sa odobrali do auta. Tak, ako Steve povedal, v Stark Tower skoro nik nebol. Aspoň teda na poschodí, kde boli oni. Zvítala sa so Samom, ktorý jej venoval jedno silné objatie a ukázal jej kde sa môže osprchovať a zložiť na spánok. Ako pyžamo dostala veľkú čiernu mikinu.

,,Koho to je?" Spýtala sa.

,,Niekoho, kto sem až tak často nechodí," odvetil Sam.

Maria sa teda osprchovala a prezliekla.

,,Tá vôňa," prebleslo jej hlavou a pousmiala sa.

Steve jej ukázal miesto, kde bude dnes v noci spať. Bol to gauč v spoločenskej miestnosti, ktorý keď sa rozložil, vyzeral ako veľká posteľ. Steve spolu so Samom jej doniesli deky a vankúše a nechali Mariu nech si spraví pohodlie.

Maria zaspala takmer okamžite a Steve bol za to rád. Videl totižto ako trpí. Viac ju zababušil do perín a zhasol takmer všetky svetlá. Nechal zapnutú len malú lampičku, keby sa náhodou zobudila, nechcel aby sa zbytočne vydesila.

Bucky sa hojdal z päty na špičku a nazad, zatiaľ čo ho výťah viezol hore na jedno z poschodí v Stark Tower. Šiel za Stevom, aby mu odovzdal Mariin diár. Vedel, že je bez neho stratená. Zvykla tam mať všetky dôležité čísla a informácie, ktoré potrebovala ku každodennému životu. Keď vyšiel z výťahu zostal v šoku. Pri výťahu bol jeden z agentov z ochranky.

,,Dobrý večer, pane," pozdravil ho a Bucky mu odkýval na pozdrav.

,,Kde je Rogers?" spýtal sa ho.

,,Je v jednej z rokokvacích miestností, nepovedal mi v ktorej. Ale radšej choďte bočnou chodbou," odvetil agent a Bucky poslúchol. Zvrtol to doprava a odišiel hľadať Steva, ktorého po pár minútach našiel pri automate na snacky.

,,Večera?" Uškrnul sa.

,,Héj, Bucky! Nečakal som ťa!" zvolal Steve veselo. Rád videl svojho blízkeho kamaráta.

,,Prišiel som ťa o niečo požiadať."

,,Jasné, čokoľvek."

Bucky vytiahol z batohu čierny, hrubý diár.

,,Dáš to, Marii? Dnes ráno jej to vypadlo z kabelky a ja... nemal som odvahu sa za ňou rozbehnúť a vrátiť jej to. Potrebuje ho."

Steve sa zhlboka nadýchol a uvažoval, či povedať Buckymu, že Maria spí pár metrov od nich. No, kým sa stačil rozhodnúť, jeho premýšľanie prerušil jeden z agentov, s tým že ich hosť plače zo spánku.

,,Volá vaše meno, pane," pozrel na Buckyho a Bucky prekvapene pozrel na Steva.

,,Nechal som tu Mariu prespať," hlesol Steve.

Bucky bezmyšlienkovito, bez nejakého hlbšieho zaváhania, sa vydal nazad do spoločenskej miestnosti, kde naozaj uvidel Mariu, ako spí na gauči. Bola celá spotená, plakala a niečo si nezmyselne mrmlala.

Bucky nenávidel, keď sa toto dialo. Zložil batoh i budnu, vyzul sa a dostal sa až k nej. Opatrne, tak aby ju nezobudil, si sadol vedľa nej a vzal si ju do náručia.

,,Som tu maličká, pokoj. Som tu," šepkal jej do ucha a Maria sa po chvíli upokojila.

,,Mal by si vedieť," ozval sa Steve, ktorý sedel na jednom z operadiel gauča, ,,Že sme Nikolaja chytili. A taktiež by si mal vedieť, že zabil ich matku,"

Bucky len prikývol a znova celú pozornosť presunul na Mariu.

,,Ako som len mohol od teba odísť?"