привет солдат (Hello, soldier; Winter Soldier/ Avengers)

18

Dni s míňali a Maria prežívala to najkrajšie obdobie svojho života. Konečne bolo všetko tak, ako si vždy priala. Mala dobrých priateľov, ktorý tvorili zároveň aj jej rodinu, strechu nad hlavou, dobrú prácu, úžasného priateľa a po dlhých rokoch sa nemusela obzerať poza chrbát. Teda, to si aspoň Maria myslela. Netušila bolo, že Bucky pátra po jej drahom bračekovi, ktorý pomaly, ale isto začínal vystrkovať rožky. Bolo čím ďalej, tým náročnejšie udržať Mariu v bezpečí bez toho, aby si niečoho všimla. Nikto jej nechcel siahnúť na jej šťastie.

,,Bucky, kde je tá videonahrávka teba a Marie? So spisom sa nevrátila," spýtala sa Natasha, keď bol Bucky na odchode zo Stark Tower po dlhom dni. Nevedel sa dočkať, kedy Mariu opäť uvidí.

,,Má ju Maria. Ak treba, tak ju vypýtam nazad," hlesol Bucky a privolal výťah. Nevedel sa dočkať kedy ju znovu uvidí. Hoci mal o nej hlásenia každú hodinu, najviac istý si bol keď ju mal po boku.

,,Povedz jej že to chýba do archívu alebo niečo také. Nech to nevzbudí podozrenie," hlesla Natasha. I ona, spolu s Clintom, Samom a Stevom, pátrali po Nikolajovi.

Bucky ji povzdychol, ,,Ako dlho ešte?"

Natasha na neho pozrela. Vedela, že to nenávidí. Nenávidí, keď jej musí klamať.

,,Akonáhle ho chytíme, tak budete mať obaja pokoj," povedala.

,,Len, aby Nat. Len aby," hlesol Bucky a nastúpil do výťahu. Po toľkých rokoch, prestal veriť na pokoj a mier.

Medzitým, neďaleko od Stark Tower, sa Maria akurát pripravovala na odchod z práce. No, pred tým ako sa postavila od stola, skontrolovala či je všetko na svojom mieste. Bol to zvyk, ktorý mala už roky. Dnes dokonca nazrela aj do falošného - tajného dna, ktoré mala v jednom zo zásuviek. Keď ho už chcela zavrieť, uvedomila si že jedna vec chýba. Zamračila sa a dno prezrela lepšie. USB zo spisu, ktorý jej dal Bucky, tam nebol.

,,To nie je možné," pomyslela si. Bola presvedčená, že ho tam v ten večer nechala.

Zavrela zásuvku a znovu zapla svoj notebook. V ordinácii mala niekoľko kamier. Nie, že by svojím pacientom neverila, ale život ju naučil, že ľudia sú najnestabilnejšie bytosti, aké kedy chodili po tejto planéte a nedá sa veriť každému.

Našla záznam z dňa, kedy sa jej spis dostal do rúk. Akonáhle Maria opustila ordináciu, kamera vypadla.

Pozrela na hodinky, mala ešte chvíľu kým sa vo dverách zjaví Bucky.

Preklikala sa na záznam z dňa pre tým, ako odišla pracovať k Starkovi.

Srdce sa jej rozbúchalo na maximum a tvár onemela.

,,Kto to-"

Kým myšlienku stihla dokončiť vo dverách sa zjabil Bucky s úsmevom 10/10 a kyticou v ruke.

Maria rýchlo zaklapla notebook a milo sa usmiala. Postavila sa a podišla k nemu. Bucky ju objal jednou rukou okolo pása a jemne pobozkal na pery.

,,Pre moju najkrajšiu bábiku," povedal Bucky a podal jej kyticu, ktorá sa skladala prevažne z ruží.

,,Je nádherná, Bucky. Ďakujem. Nechám si ju tu, hodí sa sem," povedala Maria a z jednej zo skriniek vytiahla sklenenú vázu, do ktorej napustila vodu a spolu s kvetmi ju uložila na svoj pracovný stôl.

,,Toto by raz občasu mohla spraviť aj Raynorová," zamrmlal Bucky.

,,Myslíš doktorku Christine Raynorovú?" uškrnula sa Maria a prehodila si cez plece kabelku. Doktorka Raynorová bola Mariina dobrá známa, uznávaná psychiatrička, veteránka a v neposlednom rade, tŕň v oku Buckyho Barnesa.

,,Myslím ženu, ktorá mi pravidelne sonduje dušu. Vieš, aká je nepríjemná?" posťažoval si Bucky.

,,James, doktorka Raynorová je profesionálka. Jedna z najlepších vo svojom odbore," oponovala mu so úsmevom Maria a medzitým zamykala všetky poličky a zásuvky.

,,To si aj ty. Prečo ty nemôžeš sondovať dušu mne?" sledoval ju Bucky.

,,Lebo som tvoja priateľka a bol by to konflikt záujmov," vysvetlila Maria, vzala do rúk notebook a zhasla lampu.

,,To nie je fér!" zamrnčal Bucky a vyšiel pred dvere a sledoval, ako Maria kontroľuje svoju ordináciu.

,,Život nie je fér, James," povedala Maria a zamkla svoju ordináciu, ,,Ideme?" usmiala sa bestarostne.

,,Desíš ma keď ma tak voláš," Bucky ponúkol Marii rameno a ona ho ochotne prijala. Vyšli na ulicu a obaja inštinktívne očami prešli svoje okolie. Maria neuvidela nič podozrivé, Bucky videl len piatich agentov, ktorí Mariu v jeho neprítomnosti strážili. Dal im nenápadne signál a oni sa stratili.

,,Dnes si na aute?" začudovala sa Maria. Bola zvyknutá na motorku a vietor vo vlasoch.

,,Steve mi na nej opravuje brzdy. Spomínaš? Mal som ich povolené," zaklamal šikovne Bucky a Maria prikývla. Nespomínala si. Faktom je że nikdy nevenovala príliš veľkú pozornosť veciam, ktoré ju v konečnom dôsledku nezaujímali. Preto bez slova nastúpila do auta rovnako ako Bucky.

Po ceste sa zastavili ešte v malej ázijskej reštaurácií, keďže Bucky už týždeň básnil o jarných závitkoch. Maria nimi tiež nepohrdla, no po celý čas bola až príliš tichá.

,,Stalo sa niečo v práci?" spýtal sa Bucky.

,,Nie, prečo?" usmiala sa Maria a svoju pozornosť upriamila na neho.

,,Vyzeráš, akoby ťa niečo trápilo. Naozaj sa nič nedeje?"

,,Bucky, mala som len veľa pacientov. Navyše je stred týždňa, neboj vyspím sa a bude dobre," ubezpečila ho Maria, hoci myšlienkami zablúdila k nahrávke, ktorú videla u seba pracovni.

Zvyšok večera sa niesol v podobnom duchu ako tie ostatné. Až na to, že ho trávii u Marii v byte, čo Buckyho mierne znervózňovalo. Nemal pri sebe, okrem seba samého, žiadnu zbraň. A ešte vždy netušil, kde má Maria poschovávané všetky svoj nože a podobné hračky.

,,Pôjdeš si ľahnúť alebo budeš nervózne postávať pri tom okne?" spýtala sa ho Maria, ktorá ležala dávno v posteli a sledovala, čo jej drahý priateľ robí.

,,Len ma zaujíma, čo má ten týpek zaľubom," odvetil Bucky a znovu upriamil pohľad na muža, ktorý stál pred panelákom na druhej strane ulice. Až príliš sa podobal na Nikolaja.

,,Pravdepodobne je to len nejaký feťák alebo na niekoho čaká. Nie všetci nás chcú zabiť, Bucky," hlesla Maria.

,,Že to hovoríš práve ty," pozrel na ňu prekvapene Bucky.

,,Do postele. Hneď. Teraz."

Bucky musel poslúchnuť, aby zbytočne nevzbudil nejaké zbytočné obavy. Hoci, nemohol tvrdiť že by sa mu to nepáčilo. Maria mala na sebe len spodný diel spodného prádla, ktorý jej ladil k nočnej košieľke, ktorá odhaľovala viac ako by bolo vhodné.

,,Už ti niekto niekedy povedal, že si nádherná?" zamrmlal Bucky a ľahol si ku nej.

,,Už som to počula párkrát od takého pána s kovovým ramenom," usmiala sa Maria a otočila sa tvárou k Buckymu, ktorý si ju vial pritiahol do náručia. Maria si inštinktívne prehodila nohu cez jeho pás a bucky prešiel chladnou rukou po jej stehne až dostal k jej bokom.

,,Si to najlepšie čo ma za posledných sto rokov stretlo," zašepkal Bucky.

Maria sa k nemu naklonila jemne ho pobozkala na pery. Len tak zľahka. Akoby mu nechcela ublížiť. Následne sa viac natiskla viac na jeho nahú hruď a zavrela oči. Bucky ju hladil vo vlasoch a díval sa ako zaspáva.

,,Spi, bábika. Budem tu keď sa prebudíš."