привет солдат (Hello, soldier; Winter Soldier/ Avengers)

25

Bucky sedel na zemi na nemocničnej chodbe a hľadel pred seba. Zranenia, ktoré utrpel - odreniny, drobné ranky, ktoré si vyžadovali chirurgické šitie, mu nateraz boli ukradnuté. Pred očami mal stále ju. Videl, ako ju tlaková vlna odhodila o desiatky metrov od miesta výbuchu, videl ako jej modrajú pery, videl ako mu umierala v náručí.

,,Buck," drgol do neho Steve, ktorý dorazil do nemocnice najskôr ako mohol. Netušil, čo jeho priatelia chystajú a nemal ani potuchy, čo sa stalo Marii.

,,Povedz mi, že je nažive," zašepkal neprítomne Bucky.

,,Žije, operácia prebehla hladko. Má pár popálenín, odrenín, dokonca je pri vedomí."

Akonáhle to Bucky začul, vyletel na nohy. No, Steve ho chytil za kovové rameno.

,,Buck, je tu ešte jedna vec. Utrpela silný otras mozgu. Lekári tvrdia, že to potrvá."

Buckymu prišlo nevoľno.

,,Čo potrvá?" Spýtal sa Steva a ten sa zhlboka nadýchol. Nevedel, ako to Buckymu povedať. Nevedel, aké slová zvoliť.

,,Steve, hovor!" Bucky zvýšil hlas. Lomcovalo ním toľko pocitov, že si nevedel predstaviť, čo by bolo horšie.

A v tedy to prišlo.

,,Nepamätá si posledný rok života. Nespoznala mňa, ani Sama iba Natashu. Netuší, čo sa stalo, dokonca nevedela ani aký je deň či rok. Nevie, kto sme."

To, čo Bucky v tej chvíli cítil by sa dalo prirovnať bodnutiu od chrbta. Nečakané, zákerné a vysoko nespravodlivé. Naplo ho a chcelo sa mu umrieť. Znovu sa zošuchol k zemi. Steve ho sotva zachytil, aby si nijak vážnejšie neublížil.

Na chodbe vedľa, v súkromnej nemocničnej izbe, na sterilne bielej posteli ležala Maria. Počúvala, to čo jej Natasha hovorila a snažila sa každý fakt starostlivo spracovať. No, nedarilo sa jej to presne tak, akoby chcela.

,,Priateľ? Nikolaj? Otec?" Ku všetkému mala viac, ako len desať otázok. No, nebola schopná ich položiť.

,,Si unavená. Mala by si si oddýchnuť. Pri dverách ťa bude zakaždým niekto z nás strážiť. Nemusíš sa ničoho báť," ubezpečila ju Natasha.

,,Ten Bucky... je tu?" spýtala sa potichu Maria. Chcela ho vidieť v nádeji, že keď uvidí jeho tvár tak si spomenie.

,,Asi áno, ak hej tak ti ho privediem," usmiala sa Natasha a villa na chodbu, kde boli Steve a Sam.

,,Hej!" Okríkla ich Natasha a obaja jej začali venovať pozornosť.

,,Kde je Bucky?"

,,Odišiel. Nechcel tu byť,"

Natasha len prikývla a vošla nazad do izby. Cez pootvorené okno bolo počuť, ako sa ulicou preháňa motorka. Jej vodič, pôsobil pomerne agresívne. Obehoval autá v tesnej blízkosti, čo ohrozovalo jeho, ale aj ostatných účastníkov premávky. Zakrátko dorazil do cieľa. Bol to jej byt. Miesto, kde trávili noci a niekedy aj dni. Mal kľúče. Vošiel dnu a musel si prekryť ústa rukou, aby zadržel vzdych, ktorý sa mu dral z hrdla. Toľko bolesti necítil už dávno. Ale usúdil, keď sa stratí z jej života. Odkedy boli spolu, spustila sa reakcia nešťastných udalostí, ktoré ich viac rozdeľovali ako spájali. Ohrozovali sa navzájom - on ju ohrozoval.

Našiel svoj ruksak a začal doň baliť svoje oblečenie. Ich spoločné fotky, ktoré boli v rámčekoch vytiahol a nahradil inými. Upratal.

,,Bude to, ako keby som tu nikdy nebol," pomyslel si a zavrel za sebou dvere. Kľúče schoval, ako sa na pravé klišé patrí, pod rohožku. Vedel, že ich tam nájde.

Odišiel.