привет солдат (Hello, soldier; Winter Soldier/ Avengers)

32

Letieť privátnym lietadlom nebolo pre Mariu novinkou, no letieť neunesená, nezviazaná a nezdrogovaná, bolo úplne niečím novým. Lietadlo bolo malinké, držalo sa presne pod hranicou všetkých radarov.

,,Ani si nás nevšimnú," vydýchla si Maria.

Let s Buckym bol príjemný, viedli dlhé a podnetné konverzácie. Keď slnko zapadalo, Maria sa uložila na spánok na malom bielom gauči. Bucky bol pocelý čas pri nej. Nechcelo sa mu spať a navyše vyčkával, kým sa ozve jeho kontakt z Moskvy. Nechcel nič riskovať. Chcel len obyčajnú dovolenku na mieste, ktoré mu, hoci nevedomky, bolo domovom.

ivan: hotel ok. keby nieco chod na cervene, najdeme ta.

Bucky zaklapol notebook a viac sa zošuchol na pohodlnom kresle a hľadel na spiacu Mariu. Ivan bol jeden jeho z mála kamarátov z Ruska. Bucky ho chcel najprv zabiť, ale potom zistil, že aj Ivan bol obeťou rovnako ako Bucky. Ivana kontaktoval, po dlhom čase, nedávno. Chcel vedieť, aká je klíma v Moskve a či by on alebo Maria mohli niekoho zaujímať. Nanešťastie, Ivan mu poslal až príliš dlhý zoznam ľudí, ktorí by chceli vidieť ich dvoch dva metre pod zemou.

,,Počuj, ty si tiež musíš nájsť babu z tých najvyšších kruhov," zasmial sa Ivan, keď s ním Bucky pred pár dňami volal. Bucky sa pousmial a znovu spomínal, čím všetkým si obaja prešli. A ako dlho sú ich životy vlastne prepojené. Toto hĺbavé zamyslenie mu prekazil spánok, ktorý na neho prišiel náhle a úplne nečakane.

Maria sa zobudila prvá. Stále boli vo vzduchu. Musela prespať medzipristátie v Istanbule. Pretrela si oči a trochu sa ponaťahovala a pomaly sa posadila. Rozhliadla sa. Jej zrak jej padol na Buckyho, ktorý spal v jednom z kresiel.

,,Ach, bude polámaný," pomyslela si a vstala. Z príručnej batožiny si vybrala hygienické pomôcky a presunula sa do malej kúpeľničky, kde sa snažila dať trošinka dohromady.

Bucky sa medzitým tiež prebudil. Trochu sa narovanl a popukal si všetky možné kĺbiky, ktoré v tele mal.

,,Asi som starý na spanie v takýchto polohách," zamrmlal.

,,Starý si, to máš teda pravdu." ozvala sa spoza neho Maria. Bucky si ju premeral.

,,Dobré ránko aj tebe dračica. Ako to, že vyzeráš tak dobre?"

,,To je tou mladosťou," uškrnula sa Maria a sadla si oproti nemu do kresla.

,,To hovor tej vráske na čele," zasmial sa Bucky.

,,Tú mám z teba!" zavrčala Maria.

,,Bože, som hladný. Idem sa spýtať pilota, kedy pristaneme."

,,Nemusíš. O chvíľu sme tam."

,,Ako to môžeš vedieť?"

Maria sa len usmiala a zapozerala sa von oknom. Bucky pochopil. Usadil sa a rovnako ako Maria i on si zapol pás a sledoval, ako lietadlo pristáva.

Pristáli na súkromnom letisku, neďaleko Moskvy. Žiadne kontroly, žiadne otázky, žiadne čakanie na batožinu. V hangári ich čakal len čierny Mustang.

,,Pekné," prehodila Maria.

,,Moje," usmial sa Bucky a vzal jeho aj jej batožinu.

,,Kde si naň zobral?"

,,Keď budeš stará tak ako ja, pochopíš," uškrnul sa Bucky a batožinu vložil do auta. Obaja nasadli a vyrazili do mesta.

Maria celú cestu neprehovorila. Ako dieťa tu strávila veľa času. A najmä keď prechádzali okolo Kremľa. Až ju zamrazilo. Neuvedomila si to, ale chytila Buckyho za ruku. Akoby sa chcela ujistiť, že nie je sama. Bucky jej stisk opätoval.