Moje sólo (Joker a Harley Quinn)

Cameron Street

♥...príjemné čítanie... ♥

Umytý a oblečený vychádzame na denné svetlo. Posadiac sa môjho auta som si do navigácie dal Cameron Street. Pozerali sme dianie v uliciach z auta. Ranná špička je niečo v Gothame. Nečudujem sa, že väčšina ľudí používa metro. Pomaly sme sa posúvali k poslednej odbočke k cieľu. Podarilo sa mi odbočiť a zastanúc s autom som rozmýšľal, ktorý dom to bude. Otočiac sa na klopanie na okienko som zostal v údive, lebo som zazrel číslo. 684/8b. Trúbenie. Pozrúc sa do spätého zrkadielka som ukázal prostredník a nemienil sa s nim zapodievať. Nemám pri sebe zbrane. Parkujúc pred bytovkou, ktorá bola už dosť v hroznom stave, sme vystúpili. Zamknúc auto za sebou som chytil Harley okolo pása a otvoril jej dvere od stavby. Vidiac, že výťah tak tak drží, sme išli peši a hľadali byt 8b. Kráčajúc schodmi nahor som mal pocit, že nás niekto sleduje. No keď som sa ohliadol, tak tam nik nebol. Lapajúc dych na ôsmom poschodí som sa musel zastaviť a vydýchať. Harley sa ani nezadýchala. Pozrúc sa na troje dvere som hľadal B-čko. Kukol som na Harley, ktorá prikývla a otvoril dvere. Dali sa len pootvoriť, tak som do nich kopol. Harley vošla prvá, ja hneď za ňou otočiac sa zavrieť za nami. Hľadal som nejaké stopy. Niečo, čo by tu ten muž zanechal. Nebolo tu veľa nábytku, pomerne vyprataný byt, aspoň sa mi to zdalo. Harley skúmala kúpeľňu, kuchyňu a ja obývačku. Keď sme po hodine nič nenašli, sme sa spoločne išli pozrieť do spálne. Zhíknuc na prahu dverí som dúfal, že ma nič neprekvapí. Držiac sa Harley za rameno som nechcel uveriť realite. Posteľ, ktorá bola v polovici prasknutá asi od divokého sexu, bola krvavá. Nad tým sexom som sa uškrnul. Necítil som, ale žiaden zápach. Žiadne telá tu neboli. To som si vydýchol. Harley otvorila skriňu, kde som sa pozrel tiež. Detské veci. Koho? Chlapec a dievča. Maličké dupačky, topánočky, postupne boli väčšie veľkosti. Zobral som jedny dupačky do rúk. Boli bledomodré so slonom napredku. Zaspomínajúc v minulosti, kde som ich videl, som ich upustil. Harley spravila to isté, len ona mala v ruke bledofialové s ružou napredku. Tie dupačky patrili mne a podľa jej výrazu, tie boli jej. Dupačky som zobral a hodil naspäť do skrine. Otvoriac druhú časť som zostal pozerať ako spadnutý z višne. Fotografie. Diplomy. Zmluvy. Naša minulosť s prítomnosťou boli pomiešané. Harley zobrala opatrne do rúk rámik, kde bola fotografia 7 ročného usmiateho dievčatka a vedľa nej hrdo stál 10 ročný chlapec. Stáli v objatí a usmievali sa na fotografa. Všimnúc si, že za týmto rámikom je ďalšia, som ju vytiahol. Na nej bol chlapec sám ako 17 ročný. Vyzeral nešťastne, no niečo držal v ruke. Zaostriac to bola retiazka. Chytiac sa svojej retiazky, som poprosil Harley, nech mi ju odopne. Porovnal som si ju s fotografiou. Bola to ona. Harley si zobrala do rúk ďalší rámik. Na ňom bolo dievča samo v krásnych zlatých šatách po kolená. Vyzerala staršie, no bolo napísané na zadnej strane vek-14. Slečna držala niečo v ruke. Bolo vidieť len písmo. A. Pozrúc sa Harley do očí som spoznával to dievčatko. Spoznal som ju v Millville. Mohla mať 6-7 rokov, keď sme sa stretli vonku. Vymýšľali sme, aj napriek tomu, že som bol starší. Bavili sme sa. Smiali. Bláznili sa. Postupom času, keď som sa už hrať nechcel, chodila za mnou. Mal som iné záujmy, no náklonnosť pre ňu zostávala a silnela. Čím viac rokov mám, tým horšie sa jej bolo striasť. Kam som išiel, tam som ju videl. Keď nie ju, jej úsmev ma prenasledoval.

Ja: Harley?

Harley: Aďko. Čo by si chcel?

Ja: Kedy si ma videla naposledy? 15-16 rokov si mala?

Harley: Na prelome toho veku. Dôvod poznáš, prečo sme sa už nevideli.

Ja: Áno, prepáč. Nechcel som to pripomenúť, len rátam roky. Ako sa to tu mohlo dostať. Kto nás pozná oboch od útleho veku? Nenapadá ťa niekto?

Harley: Moja mama je mŕtva, otca mi zabili, keď som mala 6. U teba rodičia žijú?

Ja: Rodičia sú mŕtvy. Ani si ich nepamätám. Vychovávala ma teta, no neviem, či je nažive ešte.

Harley: Kto nás sem poslal? Pochybujem, že si o tejto adrese vedel.

Ja: Priznávam, že som o ničom nevedel. Tu sme sa mali zrejme rozhodnúť, kto umrie. Keď som bol v kaštieli a išiel vás zachrániť, mi pomáhal muž. On mi napísal túto adresu s bytom, inak by sme to nenašli.

Harley: Kto to je? Meno ti nepovedal?

Ja : Nie. Idem ťa zaviesť domov, toto pôjdeme neskôr preskúmať.

Harley: Dobre Aďko. Ideme domov.

Usmejúc sa na to neviniatko som ju objal. Musel som. Ťažko sa mi s ňou lúči, no musím. Miesto toho, aby som ťa zaviezol domov, som stočil volant do toho prekliateho kaštieľa. Cez les sme sa predrali pomerne rýchlo a keď sa pred nami konečne zračil, sme vošli dnu.

Harley: Ako ho chceš nájsť?

Ja: Myslím že by sme mali začať v miestnosti, kde sme ťa našli.

Videl som na tvojich očiach odhodlanie ma zachrániť. Pomaly som otvoril dvere a namieril som pištoľ na chodbu, nikto tu nebol a riekanka utíchla. Opatrne sme našľapovali po spráchnivenej podlahe, aby nás vŕzganie neprezradilo. Keď sme prišli k dverám, kde sme našli Harley. Dvere boli vyrazené po chlapovi, čo nás vtedy zachránil, nebolo ani stopy. Nič sa v tej miestnosti nezmenilo až na výzdobu, ktorú si tu spravilo dievčatko po našom odchode. Pokreslilo celú izbu krvou, no okrem morbídnych obrázkov, tu bolo ešte niečo nad posteľou bol odkaz: „Dúfam, že sa ti to tu páči, celé som to nakreslila tvojou protilátkou." Keď som to dočítal, oblial ma studený pot. To nie, to nemôže byť možné. Klesol som na kolená a začal som plakať pri tom pohľade na zaschnutý krv vpitú do práchnivej omietky. V tom celom začal ešte aj spev ktorý sa blížil hore po schodoch.

Ja: Harley uteč!

Harley: Nikdy ťa tu samého nenechám.

Ja: Teraz nie je čas na hrdinstvo, mne už nie je pomoci.

Harley: Čo chceš robiť?

Ja: Zabiť ju, aby už nikomu nemohla ublížiť.

Detský spev už bolo počuť na našej chodbe už bolo neskoro.

Ja: Harley skry sa!

Thanks Thanks Thanks ♥♥♥

---(1026 slov)---