Moje sólo (Joker a Harley Quinn)

Angel

...Každá správa, ktorú som čítal, som sa snažil priblížiť k tebe. Angel. Nesmieš mi umrieť. Veľmi dlho som ťa hľadal. Nenechám ťa odíť z môjho života tak ľahko. Harleen Quinzel...

♥Príjemné čítanie ♥

Porozhliadol som sa okolo seba. Nič. Nikde ani živej duše. A potom som to uzrel. V korunách stromov som uvidel strechu. Rozutekal som sa tým smerom. Zastavil som sa pri poslednom strome. Predo mnou sa rozprestierala väčšia trávnatá plocha, na ktorej stála budova. Mesiac nádherne svietil nad ňou. V pamäti som hľadal, kde túto stavbu zaradím. Menší kaštieľ sa staval v lese? Nerozumejúc prečo práve tu, som vykročil. Započujúc v diaľke vytie som dúfal, že to bol ten priateľský vlk a nie jeho druhovia. Fakľa dohorela. Už som mal len baterku v mobile, no ten som nechal na ultra režime, len aby sa skoro nevybil. Zapaľovač, no veľa plynu nemám. Vonku svieti mesiac, to prebehnem. Zhodiac zvyšky zhorenej látky z tyče na zem som vyrazil. Vytie. Zrýchlil som a dobehol k vstupným dverám. Podľa ozdob by som rátal, že ten kaštieľ tu postavili v 16. storočí. Opatrne som otvoril dvere a rýchlo zavrel. To vytie som započul veľmi blízko. Oprúc sa o dvere som započul niečo z poschodia. Niečo veľmi ťažké padlo na zem. Rozvírilo to prach všade na vôkol aj zo stromu popadali zvyšné kúsky lustru. Vyzliekol som si sako, prevesiac ho cez tašku som rýchlo roztrhol rukáv na košeli. Ako pravú, tak aj ľavú stranu. Látku som obmotal okolo tyče. Obliekol som si sako naspäť. Nemohol som stratiť mobil. Vytiahnuc zapaľovač som škrkol. Vykríkol som. Upustil som zapaľovač. Padol na zem. Do piče! To čo bolo. Nádych. Výdych. Mesiac sa oprel do rozbitého okna a osvietil mi na moment miestnosť. Rýchlo som ho zobral zo zeme a škrkol. Zapálil som látku. Ten obraz pred sebou si zapamätám do smrti. Kúsky kostí obalené v látke, na ktorej bola zaschnutá krv. No predo mnou boli stopy krvi vedúce ďalej do kaštieľa pomerné čerstvé. Po stenách nastriekaná krv, všade ľudské ostatky, hnilý nábytok, ktorý sa polovične rozpadal. Prach, ktorý sa víril vo vzduchu. Opatrne som kráčal podľa krvavých stôp do útrob kaštieľa. V strachu, čo ma teraz prekvapí ďalej, mi zavibroval mobil. Správa. Zastal som a pozrel si obrazovku mobilu:

Výkrik. Strach. Niekto je v budove. Počujem kroky. Mŕtvola je tu minimálne mesiac. Smrad. Slabá batéria. HQ

Výkrik? To som bol ja. Kto mi neskríkol, keby vidí toľko kostí. Masový hrob je málo od tohto. Neodpísal som. Mobil som schoval. Mal som divný pocit, že niekto stojí za mnou. No po otočení som nikoho nevidel. Prebehol mi mráz po chrbte. Pevnejšie som chytil tyč a kráčal ku schodom. Musel som si byť istý, že ten buchot, bolo niečo iné ako padnuté telo na zem. Opatrne som našľapoval sa mramorové schody a rozhliadal sa, čo všetko tu je. Mramorové zábradlie schodiska bolo v pravidelných úsekoch porušené. Portréty panstva, ktoré tu kedysi žilo potrhané a vyblednuté farby. Nábytok polovičnom stave rozlomený alebo inak zdevastovaný. Schody na pravú stranu sú v polovici zničené a do dvojmetrovej diaľky skákať neviem a nehodlám. Dúfam, že v tej časti sa nenachádzaš. Kvety zvädnuté, vázy s hlinou rozsypané a črepy váz všade naokolo. Dlhá chodba s komnatami. Steny biele alebo šedo biele? Nie je tu krv po stene, čo je dobre. Pozrúc na podlahu, či som zle neodbočil, sa na zemi nenachádzala žiadna krv. Čože? Buchot. Krik. Šok. Detský krik. Malé dieťa bežalo mojím smerom. Husia koža. Zdvihnutý adrenalín. Než by sa stačilo dostať ku mne, som sa schoval do prvých dverí, ktoré som uzrel vedľa seba. Dupot detských nôh prestal po piatich minútach. Vydýchal som sa. Otvoriac oči som zadržal na moment dych. Zrak mi padol na pohovku. Predpokladám, že telo kedysi patriacej krásnej šľachtičnej, sa teraz nachádzalo v zaprášenej a pavučinou obmotanej saténovej látke. Len oblečenie, že to bola nevesta, nasvedčujú, že to je žena. V miestnosti sa nenachádza iný ženský kus odevu alebo výzdoba. Všade sú knihy. Presvedčení, že to je naozaj strašidelné miesto, ma potvrdilo dupotanie. Detský smiech. Do prdele. Čo sa tu stalo? Nie, mám lepšiu otázku. Čo sa tu do piče deje? Harley. Počuješ to aj ty? Vibrovanie. Správa. Vytiahol som opäť mobil a prečítal si, čo to je teraz:

Dieťa. Spieva si tu. Je celé od krvi. Sklonilo sa k mŕtvole. Asi sa s ňou hrá. Namáča si do nej prsty a kreslí si po stene. Adrián pomôž mi! Prosím! HQ

Zmeravel som. To dieťa. Je psychicky úplne vyšinuté. Kto by si krvou už kreslil na stenu? Dobre, napadá ma len Joker, ale uň ho je to skôr normálne ako nie. Komnata bez okien. No diera v strope je. Započúval som sa. Ticho. Naťukal som odpoveď pre Harley:

To dieťa som videl. Som v ľavej strane kaštieľa. Povec mi, že som blízko teba.

Vibrovanie. Tak rýchla odpoveď? To som nečakal. Pozrúc sa som nerozumel, pretože som čítal toto:

Dieťa behá po celom kaštieli. Smeje sa a keď nájde telo, kreslí si. Ak ťa nájde, zaútočí. Nechtami sa pokúsi vyškriabať oči, zatne sa ti do brucha. Ak ťa vážne zraní, zapamätá si tvoju chuť krvi. Cíti, kde si. Si v pasti. Dúfam, že si ozbrojený poriadne. Dávaj si pozor. To dieťa tu nie je samo. Je tu jedna dospelá osoba. Pozerá sa na teba po celý čas. Som ťažko zranení, nachádzam sa v ľavej strane kaštieľa. Myslím, že mám otras mozgu. Krvácam z hlavy. To dieťa ma došlo niekoľko ráz skontrolovať. Vie, ako chutí moja krv. Kreslila si s ňou po tvári. Myslím, že pendluje medzi poslednými obetami, čo tu sú. Ponáhľaj sa a nájdi nás. Nezostáva nám veľa času. Tebe tiež nie. J

Thanks Thanks Thanks ♥

---(939 slov)---