Moje sólo (Joker a Harley Quinn)

Premena

... Omlúvam sa, že po dlhej dobe pridávam kapitolu, len momentálne mám

plno práce a nestíham písať...

...Taktiež sa opravedlňujem za chýbajúci špeciál a pokúsim sa ho dodatočne pridať...

...Dúfam, že budete mať so mnou trpezlivosť a vašu priazeň nestratím...

♥  Ďakujem všetkým  ♥

Harleyin pohľad

Dievčatko: Nie je slabý, no pri tebe sa ovláda ako sa dá. Si preň slabosť. Neboj. Ak sa znova objavím, tak len pred tebou. Nik ma nesmie vidieť.

Ja: Čo si mu spravila?

Dievčatko: Bodla som ho. Nôž bol otrávený mojou krvou. Tá sa mu časom vmiešala do obehu. Čakala som, že ho to zabije. No je silnejší ako sa zdá. Bojuje s mojou krvou. Tvoja krv ho lieči, no nedostal jej toľko, aby sa jeho oči zmenili. Ba naopak ak ju bude piť, ty zomrieš a on sa zachráni. Nie je to roztomilé? Preto sa od teba drží ďalej.

Ja: Prečo on? Nemôže za nič!

Dievčatko: Nemôže za nič? Evidentne si zabudla, aké prehrešky ťa s ním spájajú. Nemám pravdu?

Ja: To odkiaľ ty môžeš vedieť? (Priblížila sa ku sklu.)

Dievčatko: Nemáš poňatia, čo všetko viem. Koľko vôbec mám rokov a žijem v tomto zasranom meste.

Ja: Adrián. Mrzí ma to. (Rozplakala som sa.)

Dievčatko: Si k smiechu! Ak ti to je naozaj ľúto, tak vybehni von! Čeľ pravde rovno do očí! Neschovávaj sa. Ak ti niekedy odpustil prehrešky, ktoré s ním máš, uzrieš denné svetlo. Ak nie, prídem si po teba. Nemusí to byť zajtra, môže to byť inýčasový interval.

Ja:Smiem vedieť, ako dlho si na tomto svete?

Dievčatko: (Usmialo sa veľmi desivo.) Neviem presne, no bude to vyše pár storočí. Ty vidíš malé dievča, no v skutočnostimôžeš hádať, kto naozaj som. Nič okrem očí, ktoré sú pravou branou do mojej mysle nemám. Oči, ktoré potvrdzujú moju existenciu. Nevideli sme sa naposledy. HarleenQuinzel.

Dievčatko zmizlo. Zostala som stáť ako obarená. Oprela som sa rukami o stôl a uvažovala, čo to mohlo byť. Pozrúc sa opäť von oknom sa na mňa pozeralo jedno modré a jedno čierne oko. Adrián stál tesne pri skle. Usmial sa.

Ja: Sú v poriadku? Živý? (Áno.) Ďakujem Adrián. Moja časť dohody. Rob, čo uznáš za vhodné.

Úsmev sa mu rozšíril až vyceril zuby. S tých zubov mi prešiel mráz po chrbte. Prešiel k dverám, ktoré pred tým zabarikádoval. Otvoril dvere a podišiel ku mne. Pravou rukou ma schmatol do náručia a dívajúc sa mi do očí som pozorovala jeho zmeny reakcii. Ľavou rukou mi prešiel po lícach, kde boli zaschnuté slzy. Presunul ruku na bradu a zovrel ju. Priblížil si ju k svojej tvári. Nevšímajúc si jeho čierne oko, ale to modré, to ktoré je oknom do jeho duše. Priložila som ruku na jeho líce a on oči privrel.

Ja:Predpokladám, že ma odvedieš niekam preč. Mám pravdu? (Áno.)Nechcem, aby ťa obviňovali z únosu. Nemôžeš za to, čo sa stalo. Nerobíš to dobrovoľne. Niečo ta k tomu núti. (Áno.) Adrián. Napriek tomuto všetkému, čo sa deje, ťa mám rada.