Moje sólo (Joker a Harley Quinn)

Ďakujem Harley

...Príjemné čítanie...

Keď vliezla do skrine, dievčatko už bolo takmer u nás. Dvakrát nádych, dva krát výdych a vybehol som na chodbu. Krpaňa sa začala smiať takmer psychotickým smiechom, oblizla si prsty ľavej ruky, ktoré mala od čerstvej krvi. V pravačke držala kuchynský nôž. Potom smiech ustal a dievčatko na mňa začalo ceriť čierne zuby a z jačaním sa rozbehlo po mne. Padli tri výstrely. Trafil som ju do ramena na strane, kde držala nôž a jedna guľka jej šuchla o nohu, no ona ani nemykla s viečkom. Proste na mňa skočila, tretí výstrel skončil v strope, netrafil som sa. Dopadla rovno na mňa, kúsla mi do ramena. Zabolelo to ako čert, keď som jej vyrazil dych, pustila sa a s úškľabkom odskočila na stranu až teraz som si uvedomil, tú bolesť v mojom bruchu. Do riti ja som sa netrafil, no ona áno. V bruchu som mal až po rúčku zapichnutý nôž. Tá rana tak páli a ona sa len smeje. Teraz mám šancu je nepozorná, namieril som na ňu ďalšie dva výstrely padli do jej hrudi. Určite som trafil začal. Som mať rozmazaný pohľad, jej šedé špinavé šaty sa začali sfarbovať do krvavo červena. Je mŕtva pomyslel som si? Keď ma v tom niečo prudko zrazilo na zem a spravilo so mnou dieru v podlahe. Prebral som sa o pár minút dievčatko, si už stihlo vytiahnuť nôž z môjho brucha a lízalo z neho krv ako zmrzlinu. Čakalo, kým sa preberiem, ale prečo ma nedorazilo?

Dievčatko: Konečne si hore už by si mohol pochopiť, že mňa nezabiješ, na to si moc slabý.

Ja: Ale zabijem a keď sa mi to podarí, tak na teba nebude pekný pohľad

Dievčatko: HiHiHiHihi. Si smiešny! Nerada zabíjam vtipných ľudí, no ty sa už nedokážeš ani postaviť, akoby si ma chcel zabiť?

Ja: Nepostavím? Tak sleduj.

Zaprel som sa s rukami o zem, na ktorej som ležal, no ani som sa nepohol, cez nohu mi trčal kus podlahovej dosky.

Dievčatko: To je asi koniec, no nič najprv dorazím teba a potom tvoju kamarátku na poschodí.

Pred očami sa mi zatemnilo. V hrudi začal pálil oheň a do rúk sa mi vrátila sila. Videl som, ako sa ku mne to dievča blíži, aby ma dorazilo. Zdvihol som sa na jednu zdravú nohu a zo zranenej som si vytiahol dosku. Keď dievčatko videlo, čo sa stalo, začalo utekať. To ti teraz nepomôže. Pomyslel som si a po hlave som ju udrel zrovna vytiahnutou doskou. Odletela na druhú stranu miestnosti, pričom narazila do protiľahlej steny. Z dosky v ruke mi moc neostalo a všade naokolo sa po náraze zdvihla do vzduchu ešte väčšia vrstva prachu ako doteraz. Kde sa to vzalo potom som pozrel na svoje ostré nechty a bielu pokožku pokrytú modrými žilkami. A je zo mňa zase monštrum. Nemal som čas sa nad tým zamýšľať, pretože z oblaku prachu vyletelo dievčatko a snažilo sa mi zakúsnúť do krku. V poslednej chvíli som sa jej vyhol, no ona neprestávala. Čím dlhšie po mne skákala, tým bola agresívnejšia. Nebolo to už viac inteligentné stvorení, vrčala a škrípala so svojimi čiernymi zubami. Snažila sa mi skočiť po krku až dokým sa jej to takmer nepodarilo. Uhol som, no do hrude sa mi vryla bolesť, jej ostré nechty skĺzli od môjho krku až po ranu na bruchu, ktorá sa už takmer zacelila. Nebol to malí škrabanček svojimi pazúrmi mi vytrhla kus mäsa. Vykríkol som, to bolo pre ňu znamenie zasadiť ešte jednu ranu. Bol som neopatrný a teraz letím cez celú miestnosť, môj náraz nespomalil ani stolík, ktorý mi stál v ceste. Pozviechal som sa zo zeme a už s tak roztrhaného saka som zotrel prach. Krpaňa mala stále nepríčetný výraz, no teraz len stála a čakala, čo nastane. Vykašlal som krv a napravil si vyhodené rameno. Tá malá má silu to sa jej musí nechať. No teraz je čas na mňa ,rozbehol som sa cez celú miestnosť, pripravený ju udrieť, keď v tom zmizla. Ako sa objavila za mnou. Vyrazila so mnou dvere. Ocitol som sa vo vstupnej hale, no stále som stál na nohách. Dievčatko vyšlo z otvoru po dverách, no tentokrát už nebesnilo, kráčalo si to sebaisto ku mne pripravené ma doraziť. Napriahlo ruku, videl som to. nebol som na tom tak zle ako si myslelo. Ruku som jej zadržal a vykrútil za chrbát, pričom som ju zlomil a vykĺbil v ramene. Potvorka zasyčala od bolesti pomedzi zuby, no začala kričať, až keď som jej nekopol zozadu do nohy, čím som nezlomil lýtkovú kosť. Kľačala tam a zúrila, no na nič sa už nezmohla. Nakoniec som jej odtrhol hlavu. Všade striekala krv a ja som mal pred očami tiež len červenú, jej telo sa na zemi ešte pekných pár minút zmietalo v kŕčoch. Odpľul som si. Harley stála v ten moment stála pri zábradlí do druhého poschodia a pozerala na ten masaker. 

Harley: Adrián si to ty?

Chcel som niečo povedať, no opäť sa ozvalo len chrčanie. Chytil som si ústa a vybehol z kaštieľa až k autu. Tam som sa zastavil, padol som na kolená a zavrčal som neľudským zvukom. Harley zatiaľ zliezla z prvého poschodia a prišla ku mne. Zozadu si ma objala a šepla mi do ucha, že opäť bude všetko ako predtým. Otočil som sa na teba plakala si, nie od smútku ale od radosti. Nechcel som ťa vidieť smutnú, no musel som ťa o to požiadať, vytiahol som mobil a poslal ti správu. Stále je tu ešte jedno monštrum, ktoré treba zabiť. Po prečítaní si sa na mňa zadívala zdesene.

Harley: Nie to neurobím. Nie nikdy! Ona je mŕtva a ty, nie si ako ona.

Poslal som ďalšiu správu: MÁM HLAD PO KRVY ROVNAKO AKO ONA, NEODPUSTÍM SI, KEĎ NIEKOMU Z VÁS UBLÍŽIM.

Harley: Aďko toto po mne nemôžeš žiadať.

Správa: SI POSLEDNÁ, PO KTOREJ BY SOM TO ŽIADAL. NO MUSÍŠ TO UROBIŤ, NETUŠÍM KOLKO SA EŠTE ZVLÁDNEM OVLÁDAŤ.

Pozoroval som tvoj smútok v očiach, nechcela si ani zdvihnúť zbraň. Plakala si tak moc až som sa skoro rozplakal aj ja. No nemohol som, musel som byť silný za nás oboch. Kľakol som si pred teba a zobral tvoju ruku, v ktorej si držala moju zbraň, som si priložil k hlave. Stála si tak asi 3 minúty stále nepresvedčená o tom, čo som po tebe chcel. Napísal som poslednú správu po pamäti jednou rukou, no neodoslal, rozzúril sa na teba. Zľakla si sa. Tmou sa ozval výstrel a moje telo padalo k zemi: „Ďakujem Harley."

Thanks Thanks Thanks ♥♥♥

---(1076 slov)---

Ahojte všetci, chcem sa ospravedlniť, že meškám z ďalšou kapitolou. Žiaľ pri práci v plnom nasadení, voľného času momentálne pri pečení vianočného cukroví, sa to stíhať nedá. Víkendy sú žiaľ  inak zorganizovane.. Preto ešte raz sa omluvam a budem sa snažiť, aspoň niečo pridať.
Ďakujem že ste so mnou.. 💜💙