Naše duše

Prológ

Prológ

pred pár rokmi
Rodič musí vidieť problémy detí aj bez slov ?

Niekedy, keď sa nad sebou hlbšie zamýšľate, tak pochopíte, že stojíte za ešte väčšie nič ako ste si pôvodne mysleli. Samozrejme, niektorí to robiť absolútne nemusia, iní to neurobia, pretože je svojím spôsobom náročné priznať si to či dokonca to sám sebe povedať. Je lepšie nevnímať a proste byť.
Ale potom je tu kateg­ória, ktorá keď zatvorí oči, náhle ich znova otvorí. Všetky chyby, povedané slová a snáď každý mizerný moment v živote je ako plátno, ktoré dokonca môžete cítiť vo vlastnom vnútri. Ale nejde úplne o tie momenty ani o slová. Zrazu ide totálne o všetko. Dve sekundy môže trvať chyba, tri sekundy zlé rozhodnutie, klamanie, zrada, nenávisť, odmietnutie.. je to zrazu akoby sa jedna časť z rebra rozhodla sama zlomiť a spadnúť do žalúdka, všetko to tam pekne premieša a má dojem, že to nestačí. Možno je to dokonca parazit.
Možno si poviete, že ten pocit aj myšlienky sú jeho, na krátky moment je to oslobodzujúca a dobrá vec. Nemôže to byť predsa tak zlé. Ten pocit a spánok. My. Potlačiť to a ktovie - klamať si, že sa to vôbec nestalo. A zrazu to môže byť ešte horšie, pretože to zrazu nie také ako klamať niekoho iného. Žijeme sami so sebou a je to spád našich vlastných rozhodnutí.
Pravdepodobne sú to hlúposti a samozrejme žiaden parazit, ktorý sa smeje a v podstate ukazuje prostredník, pretože je to podľa neho naozaj obrovská sranda, nie je. O to horšia následne myšlienka je. Kiežby skutočne ten parazit existoval, ale nie je to tak.
Nakoniec zaspíte a ráno akoby sa nič nestalo, ale mám pocit, že niečo malé zo mňa odíde. Nech už je to čokoľvek, nemôže mi to chýbať aj napriek tomu, že je to miesto prázdne. Ale ono chýba, ubudlo zo mňa, len o tom nič neviem a nie je to cítiť.
Nejde len o moje veci, ktoré som sa v živote rozhodla urobiť. Sú tu ľudia, ktorí mi povedia veci, ktoré nechcem počuť a budú pozerať pohľadom, ktorý nechcem vidieť, pretože to všetko ovplyvňuje. Zastaviť to môžem, ale vyhnúť sa im už tak nie. Tento parazit bude v mojej hlave kotviť alebo sa rovno ubytuje a nemusí ani platiť a uisti, že bude natoľko neprítomný až nie je možné, aby som mohla vyhodiť na ulicu. Veci dočasne zmiznú.. Ale potom o pár dni alebo mesiacov.. sa to vynorí uprostred noci, pretože to nikdy nebolo pochované.
Nie je to rozlúčenie, prijatie ani poďakovanie za nový pocit alebo spomienku. Je to ako hodenie za vlastný chrbát s tým, že sa to následne prilepilo a vsiaklo bez toho, aby to bolo cítiť alebo bez toho, aby sme to vnímali. Myslíme si, že žijeme ďalej a je to v poriadku, to v nás je v rámci možností v poriadku, ale možno nie je. Letí to v hlboko v nás, je to v obehu, v každej medzery a v každom nádychu, neopustí nás to pri výdychu. Považuje to pravdepodobne za veľmi pohodlný domov. Žijeme s tým tak dlho až nám to občas dáva pocit pokoja. Ale to, že to nie je úplne pochované, nás každým dňom ničí a nemáme o tom ani páru.

,,Nie, prosím, chcem ísť s vami."
Dve hlavy dospelých pokrútia hlavou.
,,Ja tak moc prosím. Pôjdem do domu .."
Ďalšie pokrútenie hlavou. To vôbec nie je dobré. Ani to nemohla dokončiť. Pokrútenie hlavou vždy niečo znamená.
Otecko klesne na úroveň svojho malého dieťaťa a s jemným úsmevom jej postrapatí už aj tak dosť strapaté vlasy.
,,Roni, zlato.. sľubujem. Prídeme skôr, áno ?"
Malíček veľký skoro ako jej celá ruka, sa objaví pred jej nespokojnou tvárou.
,,Čo vravíš teraz ?"
Obaja sa presne na sekundu usmejú. Malíček totiž vždy platí. A niečo dokonca aj dokáže zachrániť. Spoja ich dokopy a je to pocit plný sľubu, pretože túto rodičovskú vec medzi dcérou berú skutočne vážne. O tom vie svoje, pretože to na nich skúšala vždy, keď vravela, že bude dobrá alebo bude chodiť spať. A to bolo naozaj ťažké dodržať.
,,Ujo Michael ťa ma veľmi rád a vždy sa o teba postará. Ak by to nebolo dôležité, ideš s nami, ver mi, drobec."
Jeden úsmev z tváre zmizne a prikývne, ale akonáhle ju otecko na rozlúčku objíme, do očí sa jej tisnú slzy A keď k nej zdvihne hlavu, snaží sa mu očami niečo povedať. No tak, prosím, nevidíš nič ?
,,Roni, nemôžeš sa na takto zničene dívať. Toto nemôžeš robiť. Tento pohľad, presne tento pohľad používa tvoja mama, aby ma donútila pohnúť s celým svetom. Nechaj toho."
Prikývne, že rozumie, ale to nie je pravda. Nedokáže to snáď ? Nemá síce veľké svaly, ale je to jej ochranca. Vysoký ochranca, ktorý keď ju objíma, je všetko zrazu lepšie. Môže sa zaňho poľahky skryť, ošetruje jej rany a čo viac.. dokáže, aby sa jej srdce zahrialo. On to dokáže len musí naozaj chcieť ! No tak, pozri , oci , nevidíš môj pohľad ? Snažím na ti niečo povedať !
Unikne jej z pier vzlyk nevediac či mu odpustiť, že nerozumie, nenávidieť ho alebo naďalej tak poľahky milovať. Lebo zrazu aj niekoho mať rád bolí.
Otecko sa postaví, mama niečo vraví, ale stále sa díva na dievčatko, ktorého oči sú tak jasne čisté a veľké akoby sa topili v oceáne, ale pevnina je tak blízko a na dosah až nie je možné, aby to cez svoj vlastný strach videli. Až čaká, kým sa vrhne do jeho náručia a začne skutočne prosiť. Ale neurobí to. Dáva mu vedieť, že niečo nie je v poriadku. Pozri, oci, je čas byť tým, kým pre mňa si ! Niečo nie je v poriadku a on na to predsa musí prísť. Skutočne na to prísť a potom možno .. uveriť.
,,Bežte, Oliver. Lívia má pravdu, vaša rezervácia čaká."
Sekunda.
Dve.
Tri.
Štyri.
Päť.
Ale nič. Žiadne vpadnutie do náručia.
No tak !
Áno ! Otecko otvára ústa, vidím tu otázku !
,,Nezabudni malej napustiť vaňu, Michael. Ona už sama bude vedieť, čo ďalej."
Mal si to byť ty. Ty si si sa mal ozvať a spýtať sa tú otázku, čo sa deje.
Diabol mame prikývne, vyháňa ich z domu, usmieva sa a zo žartu vraví, že už teraz mu chýbajú. Mama sa smeje, ale otecko sa díva, je neistý a niečo vraví, ale je to podľa nich hlúpe. Vravia, že sa vyhovára, pretože chce zostať doma a detí sú vždy dramatické, keď rodičia odchádzajú von a ich nechávajú doma. Vraví im, že snažia byť na prvom mieste aj keď netušia, že to robia.
Ticho sledujú prázdne dvere a zvuk motoru, ale je to ticho, ktoré bolí, pretože tú bolesť cíti v žalúdku. A stupňuje sa zatialčo k nej kráča, díva sa a jeho telo sa každým krokom trasie.
,,Už sa nemôžem dočkať tvojho kúpania, malá," ozve sa tým hlasom, ktorý cíti až v hrudníku a prejde okolo nej, cíti závan cigariet, ktorý je známy a nechutný, ale ešte predtým sa dotkne jej ramena. Jeho drsná a mozoľnatá ruka ju poškriabe, ale ani omylom nie je možné, aby zdvihla zrak od podlahy alebo niečo povedala. Ani jej telo nespolupracovalo, taká a natoľko vystrašená bola.
Začne stúpať hore po schodoch a obaja vedia, kam ma namierené. Ale len jedno srdce začína cítiť viac ako doteraz. Cíti ako sa pod teplo začína dostávať chlad.

A možno.. sa niektoré veci pochovajú samy, ale je to ako so smrťou človeka. Pochováš ho a život ide len ďalej, ale niečo so sebou odniesol.

Ahojte, kočky ! (:
Dnes sa mi konečne podarilo obnoviť účet a bola šťastná tak až to pôsobilo, že som dostala infarkt.
Každopádne, tento príbeh je kompilácia z niektorých mojich ostatných, takže sa niekoľkokrát stane, že budete vedieť, o ktorú časť z kníh sa jedná.
Pôvodne tento príbeh mal byť ako kniha, ktorú som plánovala vydať, ale takto to bude lepšie (:
Veselé Vianoce !