Naše duše

18.kapitola

Natisnem sa k nemu, možno pripomienka k tomu, že nie je krutý, je to ten muž, ktorý začína v mojej prítomnosti žartovať a nie je medzi nami žiadne ťaživé ticho, ktoré sa samo cíti trápne. Možno však podvedome viem, kde sa nachádzam aj napriek tomu ako sa snažím si to nepripúšťať.

,,Si v bezpečí, Roni."

Pokrútim hlavou. Cítim na nohách studenú vodu a je to pocit akoby sa ma snažila prebrať od príšerne krutej opice, ktorá mi ničí život. A čím hlbšie kráča, tým horšie to je. Kým voda je po jeho hruď, mňa by sa už snažila utopiť.

,,O to nejde," vravím mu do ucha, pretože ho držím tak pevne u seba až cítim, že premeniť sa na malú opicu nie je zlý nápad. Nepomáha ani to, že cítim jeho teplo, ruky okolo môjho tela, ktoré ma zase tisnú k sebe tak až nie je možné určiť, kto si koho tisne k sebe.

,,Viem, o čo ide. Bol som tam."

Prudko k nemu zdvihnem hlavu a on ju v tej chvíli otočí tak až si vrazíme nosmi. Krátka bolesť ma síce odpúta od vedomia, kde sa nachádzam, ale moje telo je naďalej stuhnuté.
Pravou je, že vodu milujem.
Vydržím v nej hodiny. Milovala som sa ponárať.

Nemilujem ju hlbokú.
Keď je tak veľká až mi to dokazuje, aká malá ja som a akú má moc, ak ju bude chcieť ukázať.

Nemám ju rada pri predstave, čo v nej môže plávať. Desí ma predstava, že mi dôjde kyslík. Desí ma na nej aj fakt, koľkých ľudí mohla hĺbka utopiť a koľko ich tam nikto nenašiel. Desí ma nevidieť pevninu.

V tom čase Dan chodila s niekým, kto rozprával nemieste vtipy, bol hlučný a tam, kde bol on, nechceli byť oni, ale jeho jediné dobré plus, ktorým si ma získal bolo, že sa najlepšie správal práve k nej. V tom čase, keď mala pätnásť, sa ešte snažila aspoň o jeden pohľad od rodičov aj napriek tomu, že si to nikdy nepripúšťala a správala sa, že jej na tom nezáleží.

Týždeň pred tým ako sa Nix rozhodol odísť, oslavoval osemnásť rokov a šetril na chatu pri jazere. Ak Dan nevedela, že sa chystá odísť a je to skôr rozlúčková oslava, tak ja už vôbec. Mal na nej pár priateľov zo školy, ktorých som nepoznala, pretože som si ani neuvedomila, že okrem Rena má aj niekoho iného, ktoré bolo vždy vidieť po jeho boku.

Takže akonáhle som videla tmavé jazero, celé moje telo opustil duch. Nie som si istá či som upustila z ostrahy stráženia vlastného strachu alebo sa Nix rozhodol, že ak je medzi svojimi, tiež upustil z toho mať večne sklonenú hlavu. Ale videl to. Stačil jeden pohľad a bolo to.

Opil sa.

Nikdy nepil a mňa to vydesilo. Niečo sa dialo nie len v jeho očiach, v ktorých bolo vpísané, že alkohol je hnus, ktorý mu ničí život, ale dialo sa to v celom jeho tele. Bol nepokojný a nedokázal to ovládať. Po prvýkrát mi to ukazovalo, že niečo nedokáže zvládnuť a mňa z toho bolelo srdce. Bola to ako zúfalosť a stiesnený pocit a ja som to mohla vidieť na vlastné oči.
A akonáhle sa naše pohľady stretli a on videl môj zlomený výraz, vstal tak pomaly akoby sa lev chytiť gazelu.

Bolo to ako konečný verdikt jeho plánu. Presne toho, o ktorom som pred tým nemala ani poňatia. Presne to, o čom vedel, že ho budem nenávidieť a preto sa posilnil alkoholom a ten dôvod, ktorým započal začiatok zmeniť mi živiť po tom, čo z neho odíde a vráti sa.

,,Poďme," povie rázne akonáhle podíde ku mne, chytí ma ruku a prudko zdvihne zo stoličky, na ktorej som sedela vedľa chatky.

Dan bola dobrá kamarátka. Nikdy to tak nevyzeralo a už vôbec v tom čase, keď mala svojho priateľa, ale bola. Jej zaujatosť bola príliš vysoká vzhľadom k tomu, že bol dobrý len k nej. Nepočula môj krik ani volanie o pomoc, pretože celá moja bytosť vedela, že niečo nie je v poriadku, k niečomu sa schyľuje.