Naše duše

41.kapitola

Po mojich slovách jeho oči vystriedajú farbu. Tie farby mi dávajú vedieť nerozhodnosť, že chce, aby sa ma dotýkal, že nechce, aby som to nakoniec zobrala po svojom a nahnevala sa, ak si myslím, že chcem priestor a on mi ho neponúkol aj napriek tomu, čo od neho žiadam. Odhodlanosť a zároveň územie, ktoré zatiaľ nechce prekročiť.

,,Bude to v poriadku," uistím ho, aby vedel, že teraz priestor nechcem. Bude naozaj v poriadku, ak vravím, že to nechcem a nenahnevám sa len preto, pretože nie je taký ohľaduplný len kvôli tomu, čo som mu práve všetko povedala a nedá mi ho. Pekná kravina.

Postaví sa, drží so mnou pohľad, zbožňujem tú chladnú modrú, ktorá mi dáva teplo. Dáva mi vedieť, že mi nehrozí podchladenie. Dáva mi vedieť, že ak sa správne oblečiem a pripravím, sama sa na zimu prichystám, nebude mať dopad na moje telo ani emócie. Musím sa prispôsobiť a vedieť sa pohybovať, aby mi v zime bolo teplo.

Preto tú chladno teplú oblasť zbožňujem. Nemilujem, ale zbožňujem a to je viac, začiatok, ktorý nikto nikdy pred ním nedostal. A to mi dáva vedieť, že ak budem robiť malé kroky jeho smerom, budú to v skutočnosti obrovské. Nie len, že som žena činov, ale snaha, aby veci fungovali, ma budú nútiť sa nevzdať a ísť ďalej, kým sama budem vedieť, že keď je činy majú odozvu.

,,Chceš, aby som sa ťa dotýkal ?"

Všade, vravím mu v duchu.

,,Na tom nezáleží, ak máš môj prístup. A nie po tom, čo si sa dotkol mojej duše."

Tá hrá veľkú úloh v tom, čo sa medzi nami deje. Spojenie bez rozprávania si zážitkov, smiechu, príbehov, konverzácie a otváraní sa. Od začiatku sme boli spojený vecou, ktorá nenahradí vzhľad ani príťažlivosť.

Myslela som si, že práve tá hrá rolu a to bol ten fakt, pre ktorý si myslela, že si vyberie Annu a dnes nepríde. Pretože áno, nebudem klamať, úprimne si naozaj myslím, že vzhľad hrá rolu. Ale v živote, aký som viedla ja, to nebolo o kráse, ale o tom nájsť svoju osobu. A tá osoba bude, čoraz viac sa na ňu budem dívať, v mojich očiach čoraz krajšia.

Príťažlivosť prišla práve teraz. A nie je to ako návšteva, ale rozhodne niečo, čo vítam. Páčil sa mi, to áno, ale s príťažlivosťou je to level, ktorý pociťujem až teraz. Preto nezáleží na tom, kde sa ma dotkne.

,,Privádzaš ma do pekla bez toho, aby som vôbec súhlasil," šepne mi, dostatočne blízko, aby som to mohla pocítiť aj na perách, po ktorých jemne prejde.

Tie moje sú drsné od toho, ako si neustále ťahám kožu a je to zvyk, ktorý ma práve teraz núti cítiť, že túžim po jemnosti.

Túžim po dobrej stránke ľudí, dobrom zaobchádzaní, jemnosti, úsmeve a túžim po pokoji, ktoré vyžuje z ľudí alebo chcem mať vedľa seba ľudí, ktorí mi zlepšia deň a dobijú ma energiou. A to vie hlavne Dan aj napriek tomu, aká dokáže byť negatívna alebo príšera. Koniec koncov, ja som bola vždy tá rozumná, ktorá ju dávala dole vždy, keď príliš letela, pretože pád dole by bol krutý a ona bola tá, ktorá posúvala pred, aby som neustále nechodila vzad.

,,A snáď by si súhlasil ?" vyzvem ho s úsmevom a užívam si dotyk jeho ruky na tvári.

,,Romantická stránka znie, že áno, súhlasím, ale skutočnosť ? Samozrejme, že nie. V minulom živote ako bojovník alebo rytier možno aj áno, vrhol by som sa do pekla, ale v tejto dobe by sa tvoje telo by sa tam pekne zahrialo. Ak má peklo bránu a existuje, potom to ber ako návštevu do rovno do márnice."

Zasmejem sa, vediac, že pri ňom ma nikdy nebudem naivná. Nebude mi sľubovať veci, ktoré nedokáže sľúbiť a nebudem lietať v oblakoch s ružovými okuliarmi. Budem lietať citmi, ale budem sa držať pri zemi. Sama alebo s jeho pomocou.

,,Takže by si ani nepreplával more ?"

Pokrúti hlavou.

,,Preplávať more a prejsť si peklom, sú metafory a frázy, ktoré ti síce vo vzťahu a knihách lichotia, ale to je asi tak všetko. Radšej ti poviem, že si pre mňa krásna, túžim ťa dostať do postele a čo mi sama dáš, to aj dostaneš a kým sa sama nebudeš snažiť, cesta nikam viesť nebude."

To znie férovo. Prikývnem. A hlavne, týmto mi nepriamo dával vedieť, že ma chce vo svojom živote.

,,Ale ak si to nezaslúžim, dám ti to najavo a nebudeš nahnevaný a nedáš mi to pocítiť. Nebudeme si skákať po hlave, dáme si priestor a budeme mať veľa, veľa konverzácie a budeme úprimný, rovnocenný."

A týmto mu to dávam najavo aj ja. Možno som nebola pripravená a nie som. Ani len mi nenapadlo, že sa to bude uberať týmto smerom, ale myslím, že sme vedení tým, čo skutočne chceme bez vlastného vedomia.

Nenazývame to priamo vzťah pre prípad, že jeden druhému môžeme ešte stále odmietnuť. Ale úprimne ? Táto posledná veta je asi pekné klamtvo.

,,Chcem ale, aby si vedel, že niektoré veci nebudem môcť hovoriť, aspoň nie zo začiatku, pretože budem mať pocit, že nevyznejú skutočne alebo pravdivo. To stále platí. Nepoviem ti, že ťa milujem, kým to tak naozaj nebude, ale to, čo som vždy cítila a teraz to cítim intenzívnejšie, je niečo, na čo sama musím prísť. Na to, čo to vôbec znamená a chcem, aby si vedel, že cesta niekam viesť bude, nie je to stroskotanie alebo niečo, do čoho dáš seba a nevráti sa ti to. Nebudeme sa ťahať za nos. Poviem ti či napíšem, čo cítim. Nebudem na tebe visieť alebo spať blízko teba či v tvojom náručí, ale viem, že to bude len začiatok. Budeš to vidieť v mojich činoch a miestami uvidíš v očiach to, čo budeš chcieť vidieť a ja ti to dovolím. Chceš naozaj do toho ísť ?"

Namiesto toho, aby mi odpovedal, prejde mi z tváre na ramená a pokračuje ďalej.

Očami, do ktorých sa mi díva, mu dávam vedieť, že sa budem snažiť a budem bojovať. Budem pracovať na tom, aby to fungovalo, aby som bola niekto, s kým to bude fungovať. Ale viem, že niekde vo vnútri ma pochybnosti, pretože za ten čas, čo ma pozná, vie, ako dokážem utekať, byť a ja tomu rozumiem. Je to v poriadku. Je, pretože som mu nedala inú možnosť.

,,Viem, že vsadiť do mňa môže znamenať, že kruto prehráš. Viem, že zatiaľ nemáš skutočnú istotu a viem, že sa riadiš viac citom ako neistotou a nežiadam, aby si mi veril. Potrebujem, aby si si bol istý tým, čo ti vraví to, čo ma máš vo svojom vnútri a bral ohľad presne na to. Ak máš pocit, že ťa tvrdo sklamem, potom je to pravda a bude v  poriadku ma odmietnuť a tým mi ukázať, čo si myslíš. Ten pocit v tebe môžem jedine buď zmeniť alebo ti ukážem, že má pravdu."

Prejde mi až na chrbát, tesne nad zadkom a palce sa hýbu tak ľahko a dôverne až cítim ako sa mi zatvárajú oči.

,,Samozrejme, že som neistý a tým aj to, čo je v mojom vnútri, ale ak ti nebudem veriť, ty automaticky a nevedome pripustíš, že to má pravdu a začneš robiť chyby bez toho, aby sme to obaja chceli. Potrebujeme veriť, aby veci nemali taký pád, aký môže prísť. Ak ti budem veriť, viem, že mi ukážeš, čo je v tebe. A ja som ti vždy veril, preto som tvrdo tlačil."

Zatvorím oči a nie je to jeho prstami, ale slovami a vyjdú zo mňa slzy.

Ak nahliadnem späť, môžem vidieť, že mi naozaj veril. V tom, že nájdem seba, preto ma nechal ísť. Veril, že ak ma prinúti plakať, pomôže mi to.

Verí vo mne aj teraz a práve kvôli tomu mám chuť bojovať. Ukázať mu už len z akési princípu, že má pravdu. Ukázať mu to, pretože mi na tom záleží, nechcem ho sklamať a nakoniec viem, že v tom nájdem ďalšiu etapu môjho života. Ak mi v tom verí práve on, ktorý v tom bude so mnou, potom cítim, že áno, naozaj to dokážem.