Naše duše

40.kapitola

Brian si sadne na posteľ a zahladí sa na fotku. Priestor mi pomôže, ale to, ako vyzerá a ako ho začínam vnímať, to nie. Chcem mu na tvár hodiť prikrývku.

,,Podobáš sa naňho," povie a tým ma konečne odpúta od pozornosti na jeho tvár a pozriem, kam hľadí. Na môjho otca. Sme tam, obaja v bazéne, na tvári rovnaké zamračenie aj napriek tomu, že medzi nami nebol žiaden konflikt. Ale to bolo prirodzené.

Mračím sa, ak sa snažím niečo pochopiť ako raz, keď sa ma učiteľka na strednej škole pýtala, prečo sa mračím. Akoby si myslela, že je to spôsobené ňou, jej vravím, že sa tomu snažím porozumieť.

Kráčam a mračím sa, nemyslím to v zlom. Mám pohľad, ktorý vopred odcudzuje, preto je to ďalší dôvod, pre ktorý sa radšej vyhýbam očnému kontaktu. Mám to v prirodzenosti, ale má to efekt, ktorý vypovedá len o tom, aká dokážem byť nepríjemná a zlá. Otec sa mohol úprimne usmievať, ale zároveň mal presne ten mračiaci sa pohľad.

,,Chceš počuť pravdu ?" ozvem sa, dívajúc sa na fotku a na jeho tetovanie, konečne sa neho celého.

,,Vždy."

Tým si nie som istá, ale dobre. Nie som si istá či ju naozaj ľudia chcú počuť alebo tomu len veria. Aj tí, čo tvrdia, že ju chcú počuť a vravia, že sa neurazia, sa tak stane.

,,Vždy som hádzala vinu jeho smerom. Vravela, že nechcem byť ako on. Ale počas týchto mesiacov som pochopila, že je to klamstvo. Jeho osobnosť sa po narodení stala aj mojou. Vedela som to, iste. To je dôvod, pre ktorý si vravela, že to nemôžem byť ako on."

Vravieť to bolí, preto sa na moment odmlčím.

,,Ale som on. Nie chybami alebo slabou vôľou. Jeho zvyky môžu aj nemusia mať dopad. To, čo v minulosti spôsobil, bol on a dokázalo to ublížiť, ale teraz už viem, že to boli chyby, ktoré nedokázal ovládať ani po tom, čo sa naozaj snažil. A ja viem, že sa snažil. Bol úžasný. Ak mi ublížil alebo to urobil mame, mal pohľad, ktorý neklamal. V momentoch, v ktorých sa ospravedlňoval, bolo vidieť, že ho to naozaj mrzí, dokázal kvôli tomu plakať a preto mu bolo vždy odpustené a ja viem, že ďalšie veci nerobil práve preto, pretože mu bolo odpustené. Bol dobrý, pomáhal ľuďom na ulici, mali ho radi a vážili si ho. Cítili voči nemu skutočný rešpekt. Som on a ja to konečne prímam, akceptujem a som vďačná za to, kým bol môj otec. Bol príliš skvelý a potreboval drsné a ťažké chyby, aby sa veci vyrovnali, pretože takto to jednoducho v živote chodí."

Chcem potlačiť slzy, ale idú tak ľahko von až sa tomu nebránim, pretože teraz viem, že ma to očisťuje, posúvam svojim spôsobom ďalej.

,,Som hrdá na to, kým bol aj za ten krátky čas, čo žil. Myslím, že moje chovanie voči nemu bolo zapríčinené tým, že zomrel. Hnevala som sa a bola zranená či ublížená tak až som v ňom videla len tie zlé veci, ale tie dobré necítila a nevnímala akoby ani nikdy neexistovali. Mal dobrý život, bol slušné vychovaný a to sa prenieslo aj do môjho života. Dodnes, aj napriek môjmu veku, mi stará mama povie, aby som pozdravila. Nikto nemôže za to, čo do balíčku života dostane. Tak, ako ani ľudia na sto percent nemôžu za to ako sa ku mne správali. To ja som im dávala tú možnosť, v ktorej pokračovali a ja už to teraz viem. My sami ich učíme ako sa k nám majú chovať rovnako ako to platí aj opačne. Vyhľadávala som chyby aj v nich, Brian a tým samú seba ničila. To nie oni, ja sama."

Stále hľadím na fotku a bolesť z môjho prístupu neustupuje.

Prepáč, oci.

Pochopila som, že kým sama neprijem a nepochopím jeho chyby, nepohnem sa ďalej. Nemohol za to, nerobil to naschvál. Bolo vidieť, že nám nikdy nechcel ublížiť. Ak niečo urobil, skutočne, nie falošne plakal ospravedlnil sa alebo priznal chybu. A to často viedlo práve dôvodom k tomu, aby plakal. Pretože nie raz som videla ako zasahujú jeho vlastné chyby, ktoré mu buď boli povedané alebo zapríčinené, ktoré si uvedomil.

Bol rozumný a múdry, správny a bojoval za svoje veci tak tvrdo až to dokázalo byť zlé. A to, že nedokázal bojovať s tým, čo ho ničilo a čo ničilo všetko okolo neho, vypovedá o tom, ako sa snažil bojovať, ale nebol silný, prehrával. Bolo to silnejšie. A ja nechcem, nedopustím, aby ma čokoľvek na svete dokázalo presvedčiť o opaku. Bol úžasný a mám to, čo mal v sebe on, ale nikdy to dostatočne nerozbalila, pretože sa príliš hnevala na to, že zomrel a zostala mi predovšetkým stránka, ktorá patrí mojej mame.

Mame, ktorá je rovnako skvelá a boli to podobné osobnosti, ktoré spolu nedokázali príliš fungovať. Bola až príliš chápavá, aby mu tvrdšie bránila. Ohľaduplná, aby mu stála v ceste a príliš silná, aby vedela, že za jeho vlastný pád nemôže nikto a tak bola predovšetkým matkou, ktorá nahrádzala aj otca. Kto som teda, aby som padala a hrala sa na obeť, ak sú tu ľudia v mojom živote, ktorý neustále vedú boj nie len sami za seba, ale predovšetkým aj za iných ?

,,Teraz, keď vo mne nie je to dieťa, ktoré už netrpí zo straty svojho otca, ktorého príliš veľa milovalo, ma to bolí tak ako ešte nikdy. Cítim plnou silou, že zomrel tak ako tomu nikdy nebolo. Chýba mi jeho dobrá stránka, pocit akoby ma vnímal teraz a že je naozaj preč. Je to pocit ako jedného dňa povedal mame : ,,idem von, vrátim sa neskôr." Ale on sa nevrátil tak ako si myslel, že sa vráti. Myslím, že to bol dôvod jej pádu. Nečakala, ale nevrátil sa tak ako mal. V deň jeho "pádu" zablokovala jeho existenciu mozgovo, nie srdcovo a to práve vyvolali jeho posledné slová. A pre mňa do to bolo svojím spôsobom rovnaké. Práve teraz je to akoby som až teraz prežívala jeho smrť tak ako nikdy pred tým, čo z toho robí vec, ktorá sa stala len nedávno, nie pred niekoľkými rokmi, ale stále je to akosi utlmené tou skutočnosťou, že je preč. Nikdy som sa s tým len nezmierila."

Počúva ma a drží si odstup, dáva mojím slovám to, čo potrebujem aj napriek tomu, že sám o tom nemá ani páru.

Otočím sa k nemu, pôsobil mladšie a ja myslím, že to práve kvôli mojim slovám. Tie majú váhu. Sú silnejšie ako úder, pretože úder bolí fyzicky, ale slová bolia emocionálne. A to jednoducho budem opakovať neustále. Pretože faktom stále zostáva a ľudia si neuvedomujú, že so slovami treba jednať opatrne.

,,Už som vravela, aký si pekný ?"

Nadhodím s úsmevom ako odľahčenie situácie, ale zároveň chcem, aby vedel, čo si o ňom skutočne myslím.

Utrápene akoby si myslel, že na to nie je čas, sa usmeje, ale zároveň je to úsmev, ktorý dáva vedieť, že ho moja slová tešia, ale nevie, čo s nimi, pretože mu to veľa žien nevraví. A mne je to ľúto. Aj muži si zaslúžia rovnakú pozornosť alebo pochvalu.

Dokonca aj žiarlivostnej scény, kde sa pobijú. Možno, ale len možno, je lepšie ukázať v plnej sile, na čom nám záleží a namiesto toho, aby sme ukázali, že nás hnevá to, že po milovanom sa ženie žena a vyčítame mu niečo, čo sa nestalo, by sme mali ukázať rovnaké emócie ako oni.
Samozrejme, bitkou výhradne nie, ale konverzáciou a úprimnými slovami áno. My sa urazíme a sú to oni, kto veci žehlí, ale sme to my, kto to kazí, nie oni. Ak sme si naozaj isté tým, koho máme vedľa seba, potom žiarlivosť vypovedá o našom nedostatku, ktorú možno práve hádžeme na opačné pohlavie. Rúcame a ani o tom nevieme. Nakoniec, ak sa nad tým zamyslíme, možno muži nie sú až tak zlými ako ich opisujeme. Aj my ženy dokážeme byť ako oni v každom ohľade.

,,Chcem, aby sa ma dotýkal. Viem, že teraz ich budem cítiť silou, ktorú poznám len pri tebe a teraz to bude silnejšie."