Naše duše

39.kapitola

Stojí, celý pripravený začať bežať. A možno presne to mal aj v pláne, ale to, že som otvorila dvere a videl, kto medzi nimi stojí, ho zastavilo.

Je neupravený, auto má vykrútené kolesá a vyzerá to, že ani na sekundy nemal priestor pre spochybnenie toho, že sa neukáže.

A vážne tu potom nie je dôvod, aby som bola vďačná za tento skutočný, priamy dôkaz toho, čo cíti, ak sa ukáže, že ešte nie je čas sa spoločne pohnúť ? Možno stačí jedna malá vec a zrazu je buď všetko ľahšie alebo veci sa zdajú byť.

Nix mi raz, jedného dňa povedal, že veci si zbytočne komplikujeme. Vravel, že utekáme pred vecami, ktoré sa nám zadajú ťažké a nakoniec, keď sa ukáže, že sa nemáme kam schovať, sa tiež môže ukážať, že to išlo ľahšie ako sa zdalo. Natoľko až to bolo vlastne neuveriteľné. Vravel, že možno tie ľahké veci nám práve občas robia najväčší problém.

Jeho hruď sa zdvíha, vietor sa hrá s jeho vlasami a vyzerá tak mužne a zároveň chlapčensky až cit pošteklí môj žalúdok.

Chcem ho túliť k svojej hrudi a tisnúť k sebe a zároveň mu chcem dať vedieť, že ak na to príde, podporovala by som každé rozhodnutie muža, ktorým chce byť. Starať sa o obe jeho stránky rovnomerne.

Chcem cítiť jeho strnisko pod prstami a to teplo, ktoré môžem cítiť napriek tomu, že prvý pohľad dáva vedieť, že to môže pichať, byť drsné a na dotyk pokožke nepríjemné, a dívať sa do citu niekoho, kto to dáva vedieť prirodzene a bez toho, aby sa tomu bránil. Odhodlane a svojrázne akoby mi tým dával vedieť, že ak som niekto, kto to nedokáže, tak mi ukáže, že bude stáť na mojej strany a na tej jeho sa nič nemení. A je prirodzené cítiť. A možno aj necítiť.

Dívali sme sa jeden druhému do očí a nech už videl tých mojich čokoľvek, uvoľnili sa mu natoľko až som sa pod nimi túžila schovať, nič nevnímať, pozastaviť myšlienky a pochody. Bariéra, ktorá pozastaví moju existenciu, ale budem ju vnímať plnou mocou.

Sledovala som tie ramená, šľachy, dlhé nohy, oči a vlasy.. všetko. Tie jemné chĺpky, po ktorých som chcela prechádzať palcom a vychutnať si tú jemnosť na tak drsných rukách. Kontrasty jeho tela ma donútia zo seba vydať vzlyk.

Cítila som na sebe jeho pohľad vediac, že sa obaja skúmame. A nakoniec, keď sme s tým prestali a naše oči sa stretnú, obaja v rovnaký moment vykročíme. Ani na sekundu som neváhala nad tým, že začnem premýšľať a urobím kroky vzad.

Vyrazila som vpred s túžbou, citmi a chvením medzi nohami, pretože vo mne vyvolával niečo, čo sa nikomu pred ním nepodarilo. A ja viem čo presne vyvolal. Som ten typ, ktorý si nevychutná sex, kým k človeku niečo necíti. Ak to dokázal vo mne rozhýbať, potom áno, viem presne, čo to znamená a ten fakt, že práve toto na to poukázalo, nie je zvláštne, pretože konieckoncov aj vlastné telo, nie len vnútro ma najlepšie pozná.

Stretneme sa na pol ceste. Chytí ma pevne za zátylok a prudko k sebe stiahne.

Naše pery do seba prudko vrazia, ale v rovnakom čase sa aj otvoria. Žalúdok sa mi zachveje a niečo spadne a potopí sa to v ňom. Je to časť niečoho, čo bolo omotané okolo môjho srdca. Okovy alebo pasť, z pod ktorej sa mi posledné mesiace darilo dostať.

Každým krokom vpred, každým pochopením alebo prijatím či samotným poďakovaním, sa to niečo okolo srdca otvorilo a spadlo dole, kde sa to rovno utopilo. Stále sú tam nejaké časti, ale v tomto momente opadla ďalšia časť. Ale vďaka tomu sa môj spánok zlepšil.

Tisneme sa k sebe navzájom a dotýkam sa každej časti jeho tela. Mapa, ktorú mám rovno pod rukami. Mapa, ktorá mi ponúka možnosti každého aspektu života a je to taký pocit.. akoby som mohla vlastniť celý tento  svet, mala modrú guľu rovno na svojej dlani. Pre tento moment je on tým svetom.

,,Mám chuť ťa zabiť," povie a ja si nie som istá či prikývnem, pretože ako vždy, aj teraz strácam časti seba, ale tým úplne iným významom. Vrátia sa ku mne a naozaj nič nestrácam, je to v poriadku.

Aj keď to aj stále nevyjde a ukáže sa, že nás niečo oddelí, nebudem ľutovať a určite mu nebudem nadávať. Vo vzťahu sú dvaja a obaja to dvaja aj ťahajú, dávajú do toho rovnaký čas. Ak by mi aj ublížil, viem, že na mojej hodnote to neubúda, bola by to etapa a skúsenosť, ale nikdy nie chyba, pretože to, že si niekoho vyberiem, nie je chyba, ak mi to niečo dá.

Ponaučenie, pocity, skúsenosť, radosť či niečo, čo mi dá príležitosť vyhýbať sa tomu, aby to v ďalšom vzťahu bolo lepšie. Zistila som, že všetko je o hľadaní a nič nemá na tento - možno- fakt, dopad.

Ak už naráža na to, že som sa mu počas mesiacov neozývala alebo mu neodpísala či nezdvihla telefón či neodpovedala na správy alebo sa pohol ďalej a ja ho vtiahla znova do všetkého či dokonca vidí, že stále potrebujem vlastný čas alebo priestor, stále je tu skutočnosť toho, že zatialčo sa moje city voči nemu rodili pomaly, ale isto, z neho neubúdali.

Nebolo to ako čakať na mňa a obaja sme to vedeli, pretože moje rozhodnutie by vždy akceptoval. Obaja sme sa prirovnali na všetko. Nemali by sme myslieť na to ako sa bude cítiť druhá osoba, pretože tá nás často drží od toho, čo skutočne chceme.

,,Dobre," vravím  mu a opriem svoje čelo o to jeho a akonáhle sa ešte viac skloní, zablúdim rukou medzi lopatky, ktoré vytvorí a cítim teplo a pocit akoby aj táto obyčajná vec mala osobnosť.

Cítila som dych na svojej tvári. Teplý, bez vône a čakal, kým ho znova pobozkám. Ale na to nemám žiadny dych a nemôžem pokračovať, kým nepochytím ten šialený roj včiel, ktoré prekonali motýle.

Nechcem sa pred rovno ohnúť, aby vedel, aký dopad má. A on vie, že nemôžem, nie nechcem pokračovať, preto ma chytí za ruku a začne ma viesť do domu a rovno do mojej izby. Po celý čas bola moja chôdza nemotorná a nestíhala za jeho uponáhľanými, dlhými krokmi.

Pustím jeho ruku, byť vedľa neho po tak dlhom čase, je tak silné až potrebujem priestor a mať veci pod kontrolou. Snažiť sa ich mať pod kontrolou, aby zo mňa neurobili niekoho, kto sa mi nebude páčiť. A po emočnej stránke sa sama sebe chcem páčiť, pretože nakoniec má možno aj to dopad na to, ako samú seba beriem po akejkoľvek stránke.