Naše duše

8.kapitola

Po hodine túlaní sa po dome, obzeraní cudzích ľudí a hľadanie pokoja na dvore, stál v kuchyni a v ruke držal pohár s alkoholom. Až ma mrzelo, že ja v sebe nič nemám, pretože som z neho cítila všetky zlé veci, ktoré voči mne cíti. Bolo to ako energia, ktorá má stihla varovať, ale skôr ako moje nohy začali cúvať, prehovoril.

,,Čím dlhšie budeš stať za mojim chrbtom, tým viac bude môjmu žalúdku zle."

Nemalo by ma to raniť ani bolieť, ale presne to stalo. Nebolí to síce príliš hlboko a veľa, a nemám nutkanie plakať alebo sa cítiť mizerne, ale niečo malé ma rozbolelo. A to všetko kvôli tomu mizernému plášťu, ktorý zo mňa spadol a nemohla ho nájsť, pretože je proste a dopekla neviditeľní.

,,A to je to posledné, čo chcem. Chcem to udržať v sebe lebo pri pomyslení na teba to chce ísť von."

Srať na to.

Otočím sa, ale moje telo narazí do hrude. Hrude, ktorá to musela celé počuť. A nedýcha prerývane akoby sa jej dotkli alebo ju nahnevali slová na moju adresu. Nemohol tá energia zapnúť svoje kontrolky oveľa skôr, aby som sa vyhla aj tento energie ? Ale nemalo by ma to prekvapovať. Energie takto fungujú.

Zdvihnem hlavu a už dávno som vedela, že nič nie je na mojej strane.

,,Dnes nie, prosím."

Môj hlas znie až príliš prosiac a slabo akoby jeho hlas mal byť spúšťačom, ktorý ma dnes večer rozplače. Tá posledná vec, ten klinec, ktorý ukončí moje trápenie a ja pôjdem domov.

,,Neprišiel som ti kaziť večer."

Nie ?
Nevyslovím to nahlas, ale vidí tú otázku v mojich očiach, preto pokrúti hlavou.

,,Nie."

Vydýchnem, vďačná za tento veľký dar, ale cítim, že sa vo mne začne niečo uvoľňovať.

Niečo, čo pevne držím a nemala to v pláne pustiť. Plač. Je to ako držanie dieťaťa, ktoré sa večne krúti vo vašom  objatí, ale vy ho nepúšťate, pretože ho chcete  mať na chvíľu u seba a bojuje s vami, aby mohol ísť späť na nohy.

A ako dieťa, ktoré nechcelo ísť nikdy z náručia von, tento boj držať plač je silnejší. To je moje dieťa, ktoré sa krúti a síce mu nerozumiem, prečo nechce zostať tam, kde je, lebo u mňa je v bezpečí, držím ho ako ja kedysi mamu.

Bola som presným opakom toho snažiť sa dostať preč akoby niečo vo mne tušilo, že v nasledujúcich rokoch z lásky veľa nedostanem. A tak zakaždým, ak uznala, že trvá pridlho a ja cítila jej povoľujúce ruky, tie moje vyleteli do jej vlasov a snažila sa udržať ako opica na strome, škriabala jej neúmyselne pokožku vždy, ak sa začínali moje nohy dotýkať podlahy a ja chcela vyššie, hľadala ten bod, ktorý ma udrží.

Áno, bola to zúfalosť, ale myslím, že v tej dobe sa to bralo inak. Potreba dieťaťa, ktorá liezla všetkým na nervy.

     Teraz to bojuje silnejšie ako zvyčajne. Dnes chce ísť von z môjho náručia a utiecť z môjho vnútra čo najďalej odo mňa. Akoby som bola opitý otec, ktorý páchne od alkoholu moču -môjmu dieťaťu - sa to nepáči, pretože pred odchodom som sľúbila, že piť nebudem. A teraz je urazený, dotknutý, pretože sa hrám s detskými citmi v čase, keď sa dieťa snaží dôverovať ľuďom a ich sľubom. 

V čase, ktorý smeruje a učí, ktorý je ako príprava do budúcnosti. Ale namiesto prijemného, teplého objatia je to ako vzďaľovanie sa od otcovej lásky, ktorú potrebuje aj napriek zrade a túžby sa dostať od toho, čo robí problémy nášmu vzťahu a rodí sa priepasť ako malá jamka. Nepáči sa mu ako sa chovám, smrdím a objatie nie je príjemné, snaží sa dostať preč a tisnú sa mu slzy.