Naše duše

43.kapitola

Stuhnuto ležím na mieste, moje nohy sú stále obtočené okolo jeho bokov a pevnejšie sa o ne prichytím, snáď to nie je útecha, ktorú viem, že nechce, ale len pokus o to udržať sa.

Ťažko dýcha a ja viem, že to nie je od toho, čo predvádzal so mnou a preto si nie som istá či útecha je práve to, čo naozaj potrebuje. U mňa nikdy nefunguje. A cítim, že ani on nie je z tých, ktorý po nej túžia, pretože moje boky drví tak pevne až cítim bolesť.

Nevravím nič, zdá sa, že bojuje s démonmi, o ktorých sama neviem.

Neviem, aké veľké a strašné sú a ako ovplyvňujú jeho život, ale sú to časti, ktoré buď prijímam alebo budem ignorovať a tváriť sa, že neexistujú, kým mi o nich nepovie. Ale sama veľmi dobre viem, aké je dôležité rozprávať o tom, čo sa v nás deje a snažiť sa žiť.

Ak má život pre nás pripravené veci, potom ich prispôsobiť podľa seba a zvládať ich v rámci možností. Nie len, že naše myslenie odráža svet okolo nás, ale aj to v nás.

Ak existuje osud, ktorý je pre nás daný, potom okej, príjem ho a budem sa snažiť ho urobiť lepší, pretože rozumiem tomu, že tú podstatu deja, tie kľúčové momenty, nezmením. A ak mi bolo súdené to, čo sa mi stalo, potom je práve na mne nájsť body a cesty, ktoré si vylepším. Jedine tak by bol život fér.

Pre tento moment budem ignorovať, čo sa deje.  Ale neskôr.. budem tá, ktorá sa bude snažiť tak, ako sa snažil on. On bol jeden z ktorých, ktorí pomohol k tomu, kým som. Tým, kým som bola, určovalo to, čím som sa nechala riadiť a čo dopustila.

Prejde mokrým nosom po mojom krku, na krátky moment vonia ako cítim a nakoniec sa znova ponorí moju hlavu tam, kde aj spadla. Nie len, že cítim jeho pot, ale okrem toho mi na tele pribúdajú aj jeho slzy. Je tichý. Tak tichý až nie je možné vedieť, že plače.

,,Brian ?“

Pokrúti hlavou. Neistá tým či to znamená, aby som bola ticho alebo nechce rozprávať, sa dotknem jeho zátylku.

Mlčím a hladím ho. Cítim jeho teplé telo, jeho prirodzenie ešte stále v mojom rozkroku, jeho pot a nestabilné dýchanie a búšiace srdce, ktoré tlčie tak kruto až sa v duchu pýtam či to nebolí a uvedomuje si, že to môžem počuť.

,,Bolí to. Tak moc to bolí.“

Prestanem palcom hladiť jeho zátylok a chcem zdvihnúť jeho tvár k sebe, ale on to nedovolí. Odsúva sa, snaží sa pohľad odvrátiť a nie je možné, aby som ho prinútila k očnému kontaktu. A ako mu ja len v tejto chvíli rozumiem. A myslím, že môže v tomto ohľade konečne porozumieť aj on mne.

,,Čo ťa bolí, Brian ?“

Vydá zo seba zúfalý, ublížený zvuk a niečo, čo vyznie ako vzlyk, ale nie som si istá, pretože je to muž a je ťažké to definovať.

,,Pocit či samotná myšlienka, že ležím na teba a som v tebe a môj otec sa ťa dotýkal na miestach, kde nemal a len pomyslenie, kam ďaleko mohol zájsť alebo ešte stále neviem, kam až zašiel, ak by si neutekala z domu.. to bolí, mučí a je ťažké byť v tvojom rozkroku len pri pomyslení, že jeho ruky tu kedysi boli tiež a ako prvé.“

Jeho priznanie mi stiahne srdce a rozkope žalúdok. O to viac, ak sa po svojich slovách rozplače ešte viac a aj napriek tomu, že plače kvôli mne, nedotýka sa ma.

Pohladím ho znova a otočím jeho hlavu k sebe a priložím svoje pery na jeho čelo. A v tom momente okolo mňa obkrúti svoje ruky a pritlačí ma k sebe.

,,Ja viem, že je to ťažké a nie som si istá či to môže fungovať alebo nie. Zdravé alebo nie.. v oboch prípadoch je to zlé a preto si radšej vyberám, aby si tu bol presne takto. Máš byť ten, ktorý má naučí milovať a ja to viem. Je a bude to ťažké, možno sa to nikdy nezlepší, ale si to ty a ja sa tomu nebránim. Máš byť moje posledné uzdravenie a ten, ktorý je dobrý, citlivý a krásny. Tvojho otca som brala ako monštrum a ak nim naozaj je, potom dokázal stvoriť niečo tak úžasné ako si ty. A práve preto verím, že máš byť moje uzdravenie. Odvrátená strana.“

Mal to byť on, nikdy nie je Ren. A áno, iste, nebudem klamať, pre mňa bude vždy dobrý, správy a citlivý rovnako ako Brian. Ako človek, ako muž a ako niekto, kto sa dokázal vychovať sám. Ako v podstate každý jeden z nás. Takže ho vždy budem zároveň rešpektovať a obdivovať ako človeka, ktorým sa stal.

Či už je to teda naozaj správne alebo nie. Naozaj nezdravé alebo zdravé.. záleží na tom, ako sa cítim pri pomyslení na to mať ho vo svojom živote. A ja ho chcem.

Nemá dopad na činy svojho otca a iste, stále tu bude ten pocit, ktorý bude bojovať, ale nič neznamená, pretože je a budem to dieťa, ktoré si to prežilo. Ak príde na to, nežil s ním a nevedel, kto je jeho otec a nevychovával ho. Nemusel nikdy zistiť, kto je jeho otcom.

,,Pre mňa v skutočnosti nie si jeho synom. Nikdy nemal ruku v tvojej výchove. A myslím, že ty sám ho tak nepovažuješ. Cítim sa omnoho ľahšie pri pomyslení, že v tvojom živote bol iný muž, ktorý ťa tvoril a odviedol sakra dobrú prácu.“

Nezasmeje sa, neurobí nič, ale viem, že ma počúva.

,,Neznásilnil ma, Brian. Ber ohľad na tento dôležitý fakt. Myslím, že mal môjho otca naozaj rád a bola to tá časť, ktorej môžem ďakovať. Viem, že to chcel a bránil sa tomu. Bolo to vždy ako s tvojou mamou, ale moje modriny v očiach iných pôsobili ako dieťa, ktoré sa vonku búri. Jeho oči sa ospravedlňovali, ale nedokázal prestať. Neznásilnil ma a je to predovšetkým trauma, ktorej nemôžem dovoliť, aby ma ovládala, prevzala kontrolu a potrebujem, aby si vedel, že to, čo ťa najviac zo všetkého ničí, je fakt, že som bola len malé dieťa. Ak by sa o to pokúsi teraz, veci by boli iné.“

Znova obtrie svoj nos o môj krk a viem, že síce vie, čo vravím, ale potrebuje vstrebať to, čo si ide von z mojich úst.

Je to časť, s ktorou sa sám musí vysporiadať. Rovnako ako to bolo s Nixom či Renom. Už nie je tak na mne vravieť, čo si myslím, ak ide o to, čo si myslia alebo cítia oni.