Naše duše

11.kapitola

A tak sa potápaš, vieš, že si čoraz hlbšie, ale myslíš si, že si dosť dobrý plavec na to, aby si sa uvedomil a začal sa vynárať.

,,Máš dve možnosti. Iba dve. Je to ľahké, a to príliš na to, aby si ležala ako kopa ničoho a prázdna. Ísť alebo padnúť. To sa práve teraz deje. Čím viac uvažuješ, tým horšie to je. V oboch prípadoch ísť alebo padnúť je rovnako na prd. Ale čo tak nepadať vôbec ? Uľahčiť si možnosť, ak ju máš ? Lebo práve teraz ju máš."

Ležím chrbtom otočená a tým jej dávala vedieť, že sa niečo deje. Tak presne to u nás funguje. Viem, kedy sa jej duša vypúšťa a ona vie, kedy sa moja zastaví. A obe vieme, že vie, o čom vraví.

Ak sa jej duša vyberie na vlastný výlet, je to ako v partnerstve. Dáva druhej strane prehodnotiť stav, v ktorom majú spoločne vychádzať a žiť. Dan sa má teda rozhodnúť či spadnúť alebo ísť ďalej. A ak sa rozhodne ísť, vráti sa k nej. A dočasne, kým nepríde ďalší zlom vo vzťahu, spolu fungujú. V rámci možností, ale áno.

     Ale má pravdu. V oboch prípadoch to stojí za prd. Postaviť sa nič nestojí a padnúť už vôbec.  Tam dole nemám čo stratiť a je to pohodlné a prispôsobené pre mňa. Je to zrazu ako pocit nemať nič a je to dobré, pretože ak by toho bolo veľa, nevedela by som, čo s tým.

Svojím spôsobom viem, že to k ničomu nepomáha a nie je to dobré. Viem, že to viac ničí ako je účinné, ale byť dole je pocit, že nemám viac kam až spadnúť. Presne to chcem. Pocit, že už nemôžem klesnúť viac, topiť sa v bolesti.

Ako zranenie nohy, ak bežíte. Nemôžete sa postaviť a tá bolesť vám ani nedáva možnosť. Zostať tam, kde ste a sedieť, je oveľa lepšie, pretože vaša bolesť bude každým krokom bolestivejšia. Bráni vám to strach, že to naozaj bude bolieť. Tak presne je to u mňa. Nemyslíte na to, že sa rana ošetrí, niekto vám zoženie pomoc. Strach a bolesť sú silnejšie.

     Ísť, keď sú problémy, život je facka a svet podkopáva kolená a možno ich nestíhate zdvíhať, je rovnako mizerné a skoro identické tomu ako spadnúť. V našich  životoch to tak je. Dole nič nehrozí, preto je v poriadku tam byť.

Samozrejme, že vieme pravdu. Nie je to v poriadku. Nie je to ako odpočinok na oddych. Je to ako niečo, čo viac najviac láka dokopy s niečím, po čom vaše túži a chce. Takže v našich prípadoch je to rovnaké. Čo je pre nás hore, je aj dole. Čo si v sebe nesieme, je stále v nás, len hore to nie je príjemnejšie. Ale vieme, že to vie byť aj lepšie.

     Mám si ísť pre niečo lepšie. Čaká to na mňa s mojim menom a bude to tým, kým si to nevezmem. Dáva mi to vedieť, že to počká, pretože čakať sa oplatí. Zlé je to čakanie lebo to nie je ako vedieť, kedy príde vlak, ktorého čas poznám.

Počká to, kým si k tomu vybudujem cestu a potom, keď to nájdem, už to nikdy neodíde. Patrí mi to, je to moje, len som sa možno niekde na ceste stratila a príliš veľa padala. Získam to svojou pomocou, zistím, čo mi to dáva, aký pocit to bude mať, a ja o to budem bojovať a nepustím.

Hore niečo mám, dole tiež, pretože v konečnom dôsledku tam tiež niečo budujem. Domov, ktorý mi patrí a poznám ho aj za cenu, že ma ničí. Domov, v ktorom vyrastáte, vám to dokáže urobiť tiež.

     Možno len ešte nie som pripravená mať to.
Možno sa to vzďaľuje, pretože byť blízko k tomu a uvedomiť si to, by ma prinútilo utiecť alebo by som   nevedela, čo s tým.

     Ľahká cesta môže byť skutočne ľahká tak ako každá skratka, ktorá tak vyzerá, ňou nemusí byť. Moje skratky vyzerajú pravdepodobne nejak podobne. Nie sú to vôbec skratky, vediem dlhé cesty, ktoré k ničomu nevedú, len neustále kráčam ďalej. Tam vpravo je pokoj a radosť, tam vľavo trápenie a plač. Kde sa vydám ?
Presne. Myslím si, že tá ľavá strana je skratka, ktorá je dobrá. Kde si myslím, že nájdem to, čo hľadám, čomu sa vyhnem. Ale nakoniec sa len motám a nič mi nie je zvláštne. Koniec koncov my ženy nie sme dobrá navigácia.