Naše duše

30.kapitola

Nikto nás nezničí tak ako dokážeme zničiť samých seba.
Nenapredujeme, len cúvame a každý pokus o vedenie života je skôr ako byť jeho rukojemník alebo sluhom.

Nix sa postaví, obe s Dan sa zrútime dole a prekvapená pozerám na to ako vychádza z dverí.

,,Nix ?"

Nepočúva, naďalej kráča. Chytím ho za rukáv, na krátku chvíľu ma ťahá so sebou, ale nakoniec so sebou trhne a ja spadnem na zem.

Postavím sa, bežím schodmi, ale je rýchlejší. Akonáhle vyjdem na parkovisko, už sedí vo svojom aute a štartuje ho. Rukami prudko dorazím na kapotu auta, ale ani to ho nezastaví.

,,Uhni mi z cesty, Roni."

Pokrútim hlavou a snažím ho očami prosiť, aby nikam nešiel.

,,Nie, prosím, takto nie."

Na moju zúfalosť nereaguje. O to horšie sa cítim. O to horšie, keď vyzerá, že vypol vlastné emócie a jeho oči patria cudzincovi, ktorí sa díva spoza sklo, iného tela alebo čokoľvek rovnako zničujúce.

,,Nemôžeš takto, prosím."

Znova naštartuje, prázdny pohľad mi vraví, aby som uhla z cesty a neopovážila sa ho zastaviť pred tým, čo ma práve v hlave. Ale viem snáď, čo sa chystá urobiť ? Desí ma vidieť ho takto sa správať, nereagovať a zároveň zúrivo besniť v rovnakom momente.

,,Roni.."

Ten hlas teraz počuť nechcem, ale skutočne si to myslím ?

Ten hlas, ktorý má pocit, že vo mne všetko môže zbúrať od základu, aby sa mohlo postaviť niečo lepšie, môže aj v takýchto momentoch skôr priťažiť ako niečo zlepšiť.

,,Nie, Brian. Povedz mu, prosím, aby vystúpil. Povedz mu, aby to urobil a keď ustúpi, sľubujem, nechám ho tak. Naozaj to urobím."

Chcem sa pozrieť jeho smerom, naznačiť mu, že vravím pravdu a skutočne sľubujem. Chcem mu dať vedieť, že ho prosím z celého srdca, pretože mám strach. Strach, že sa môže niečo stať. Môže si ublížiť alebo ublíži niekomu inému. Ale dívam sa iba na môjho brata.

,,Roni.." Skúsi znova, ale ja pokrútim hlavou.

Nevieš, že to, ako na mňa voláš, ma hnevá ešte viac ?!

,,Nie ! Povedz mu to, dopekla !"

Zvriesknem tak nahlas až ma zabolia pľúca.

,,Ak ma miluješ, tak vystúpiš."

Je to hlúpe vydieranie, ale ak to pomôže, ak si vystúpi, nevadí, ak ma tento hlúpy pocit aj zabije.

,,Tak moc ťa prosím až to bolí, Fénix."

Zásah do srdca. Moje slová boli ako strela, akási pod pásovka alebo nôž do chrbta.

Mrzí ma to.

Nie je to jeho pravé meno. Je to Félix. Ako dieťa to meno neznášal a jedného dňa si k nemu dobyl cestu vták, ktorý vstáva z popola. Myslím, že v tom videl viac ako len podobu jeho mena. Myslím, že možno, jedného dňa, chcel aby sa všetky možné veci jedného dňa znovu zrodili.

Pocity u ľudí, ktorí nám už prestali dávať lásku. Tí, čo zomreli a my ich milovali, majú šancu sa vrátiť, len treba počkať.

Otec, ktorý sklamal, sa vráti ako lepší človek hneď po tom, čo sľúbil, že sa zmení.
Matka, ktorá bola príliš obetavá na to, aby videla, že ju to ničí.