Naše duše

38.kapitola

Chytím si srdce, búcha tak zbesilo akoby samo chcelo utiecť a pripojiť sa k Dan. Búcha tak až to bolí a neuvedomuje si, že sa nikam dostať nemôže, neutečie mi.

Chytím telefón do ruky a prečítam si správu.

Som pripravená.

Čože ?
No jasné, že nie som !

Robím malé kroky. Skôr som ako malé, narodené žriebä, nohy mi idú do každej strany a ona sa rozhodla tlačiť tak, že tými krivými, novozrodenými krokmi cúvam.

Sadnem si na posteľ a začnem si hrýzť kožu okolo prsta.
Nádych.
Výdych.

Nepomáha to, ale nahovárať si, že áno, akosi pomáha, tak to urobím znova.

Nádych.
Výdych.

Dobre, vravím si. Dobre, asi to tak bude lepšie. Správne, pretože moje odhodlanie vojsť do jeho života už dávno zmizla. Ešte ten večer, keď sme si dávali zbohom.

Pravdou je, že už dávno som ho chcela vo svojom živote, ale nazdávala sa, že mu bude bezo mňa lepšie. Bol to silný pocit, ktorému som verila a nenahliadla do seba pre pravdu.

Žiadna moja časť už netúžila ubližovať ľuďom, dávať im pocit, že sú menej. Nechcela som, aby si mysleli, že mám zlý vplyv alebo som niekto, koho treba využívať.

Záležalo mi to, čo si budú vravieť ľudia po tom, čo sa rozhodnem nakráčať do jeho života. Obavy a myšlienky čo keby a predstavy, ktoré sa nedajú zastaviť a neexistujú, tie nikdy z môjho sveta nezmizli, pretože  ak intuícia predtým nemala svoje miesto, chránila som sa tým, že moje nohy robili kroky vzad, nie vpred.

Ak ma niekto chcel, dokázala som vytvoriť scenár dopredu natoľko až nakoniec nebolo možné niečo vôbec urobiť. Našla som chyby, ktoré sa nikdy ani nestali. Situácie, ku ktorým neprišlo. Ale nebudem klamať, pravdou zároveň je, že tým som chránila aj seba pred vecami, ktoré sa ukázali ako pravda. Všetko to rozmýšľanie a predstavy k niečomu boli.

Bolo ľahšie tváriť sa, že neexistuje. Je to klamstvo, a to obrovské a zároveň je to pravda. Bola som ako mama. Moje srdce vedelo, kam patrí a na koho myslí, ale to bolo všetko. Bez vlastného vedomia som si znova zobrala niečo, čo mi neponúkala. Ale namiesto trúchlenia, pri ktorom si moja duša nevydýchla, toto bolo to, čo mi pomohlo.

Nevedela som, ktorou cestou sa vybral on, ale bolo dobré vedieť či neuvedomovať si, že tam niekde je. Znova je to klamstvo a zároveň nie je.

Nevedela som či si vybral Annu.
Nevedela som absolútne nič a bolo to pre mňa správne. Bolo to správne najmä kvôli tomu, že som ho nemala na očiach.

Trávila som dni a noci doma. Pracovala, učila sa alebo hľadala samú seba. A mama. Potom tu bola ona.  Pomáhala som jej uvedomiť si s malými náznakmi, že niečo nie je v poriadku. Nie som návšteva, o ktorú sa treba postarať, ale niekto, koho tiež miluje, ale nevie o tom. Nebola som to len ja, ale aj stará mama a Nix.

V istom momente sa všetko zrútilo jej smerom, otvorili sa rany a rovnako ako ja, aj ona začínala hľadať a zisťovať. Neboli sme v tom samy. Nie len, že sme to neboli len ja a ona, ale aj rodina. Hľadali sme spoločné veci. Občas plakali, občas sa smiali. Občas to bolo úžasné, občas to dokázalo byť smutné.

Prosím, príď.
Prosím, nechoď.

Ale sedím a od nervozity  si ešte stále hryziem kožu na palci. Moje nohy sa trasú či už zo zvyku alebo nervozity.

Mobilný telefón v ruke zvieram a zároveň je mokrý od môjho potu. Ubehlo niekoľko hodín od momentu, čo mu poslala sms-ku. Zachovať pokoj bol boj, ktorý som nezvládala.

Neustále chodenie po dome a predstavy toho, čo bude, ak naozaj príde.. z tých mi vybuchovalo v hlave a prestávalo byť srdce.

A tak sa usadím na gauč a želám si, aby prišiel a zároveň ho vyzývam, aby nechodil.

Rok je čas, ktorí ľuďom nebeží rovnako. Ten môj bol pomalý a tiahol sa, ale odstupom času môžem povedať, že mal rýchle nohy a neviem ako rýchlo ubehol. Pretože začiatok bol o trápení, šlo to tak pomaly ako len mohlo, ale posledné mesiace..

Ten jeho mohol byť rýchly, ale môže sa mu zdať, že nie, je akosi pribrzdený.

Ak cítime šťastie, radosť alebo sa zabávame, vnímam, že ide príliš rýchlo a ak sme smutní a prežívame, v skutočnosti sa nám začínajú pliesť udalosti, zabúdame na to, aký dátum je či samotné roky sú pre nás niečo nepochopiteľné.

Ubehne ďalší čas a neviem či sú to minúty alebo hodiny, ale vnímam ako cez sklo.

Vnímam, že upustím telefón, vyskočím z gauča akoby pálil a otváram dvere, ktoré narazia do steny a následne do mňa.

Vnímam ako mi studený zvuk neochladí horúcu tvár ani nedá pokoj žiadnej mojej časti.

Stačil len zvuk auto, ktoré sa zastavilo na našej príjazdovej ceste a niečo vo mne akoby vedelo, bolo si priam isté tým, komu patrí. Nebola to intuícia, ale istota, ktorej som tiež nikdy nemohla porozumieť.

Áno.

Je tu.

Len niekoľko krokov ďalej, ktoré dávajú dojem, že to blízko, ale zároveň ďaleko. Lebo áno, medzi nami je určitá vzdialenosť. Spôsobená časom alebo emočná, je tam. A je len na nás, akú ju medzi nami zanecháme.

Dan si musela byť istá tým, že príde a tým, že Anna nehrá rolu v jeho živote. Nie do miery, ktorá by mu zabránila prísť. A tiež musela vedieť, že moja nerozhodnosť či dokonca moje vlastné predstavy, o ktorých vie príliš veľa a krokov, ktoré robím vzad, takže to zobrala do vlastných rúk. Znova, len tak mimochodom. Ako vtedy, keď sa rozhodla, že ona a Ren začnú niečo, čo ma donúti spievať o mojom hlavnom probléme.

Odstupom času si uvedomujem, že ja ani Nix sme nebrali ohľad na fakty alebo skutočnosť, ale brali sme slová.
Nebrali sme ohľad na to či sme si skutočne všímali to, čo medzi sebou majú. City nás kontrolovali až príliš.

To či som vďačná alebo nie sa ukáže ešte tento večer. Ale pravdou je a vždy bude, že to môže dopadnúť akokoľvek a ja príjem skutočnosť. Teraz už áno a budem sa snažiť si vziať to, čo očami nie je v skutočnosti vidieť. Budem jej vďačná a tiež budem šťastná, ja viem, že áno, za to ako sa rútil za mnou. Pretože nech už dnešok naozaj dopadne akokoľvek, aspoň viem, že ma chcel skutočne vidieť.